Pojem rozprávka sa najčastejšie spája s detskou literatúrou. Mnohí možno nevedia, že slovenské ľudové rozprávky sa rozprávali najskôr v čase, keď deti už dávno spali. Pôvodné ľudové rozprávky neboli len zdrojom rôznych nadprirodzených postáv a čarov. Obsahovali v sebe vieru, kultúru, históriu, tradície a spôsob myslenia našich predkov.
V 20. a 21. storočí sa na Slovensku uskutočnili rozsiahle adaptácie rozprávok, vďaka ktorým sa viaceré z nich zaradili do literatúry pre deti a mládež. Slovenské rozprávky, aj keď adaptované, nie sú materiál len pre deti. V súčasnosti sa s rozprávkami stretávajú deti. Je pozitívne, že ľudia už od útleho veku prichádzajú do kontaktu s dedičstvom našej kultúry.
Pôvodné rozprávky: Krutosť a realita
Málokto napríklad vie, že v Prostonárodných slovenských povestiach vystupoval Janko Hraško ako bytosť so sklonmi k alkoholizmu a agresivite, ktorá sa zmenila k lepšiemu duševne aj fyzicky vďaka oľutovaniu svojich hriechov.
Ľudové rozprávky vo svojich nadprirodzených črtách odrážali sny a túžby obyčajného človeka počas jeho tvrdého života. Zároveň sa v pôvodných rozprávkach nachádzali početné odkazy na reálne skutočnosti. Richtári, drábi, groše sú slová, s ktorými sa v súčasnej bežnej komunikácii nestretneme. Rozprávky nám opisujú reálne fungovanie sveta v minulosti, keď ľudia na trhu vymieňali vlastnoručne utkané plátno za iné potrebné veci namiesto peňazí, keď fungoval trest palicovaním a na súde zasadali stoliční páni.
„To, čo dnes chápeme ako rozprávky, to sú odovzdané staré príbehy,“ tvrdí etnologička PhDr. Gabriela Kiliánová, CSc. (65) z Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Podľa nej ľudia si rozprávali príbehy, odkedy sú ľuďmi. Rozprávanie je vlastne najstaršia literatúra sveta, pretože písmo má krátku históriu, ale rozprávanie, reč, schopnosť odovzdávať informáciu, žart, vtip, alebo niekoho pri rozprávaní napáliť, to je vlastnosť homo narrans - človeka rozprávajúceho.
Jedna z vedeckých folkloristických alebo, ak chcete, aj literárnych teórií, hovorí, že ako je človek hrajúci sa tvor - homo ludens, takisto existuje aj homo narrans - ten, ktorý má schopnosť rozprávať príbehy.
Etnologička Gabriela Kiliánová hovorí, že príbehy, ktoré voláme rozprávky, sú vlastne pokope rôzne žánre. Na jednej strane sú rozprávky, ktoré sa približujú k mýtom, vysvetľujú, ako čo vzniklo. Svet, nejaké zviera, rastlina... Potom máme rozprávky, ktoré rozprávajú o nadprirodzených bytostiach, o bosorkách. Pre etnológov je rozprávka príbeh, o ktorom si aj ten, čo ho rozpráva, a aj ten, čo ho počúva, myslí, že je neskutočný. Že je to niečo fantastické a čarodejné a odohráva sa to niekde inde, v inom svete a v inom čase. Veď rozprávka sa predsa začína: Kde bolo, tam bolo, čiže pred dávnymi časmi. Kde sa voda sypala a piesok lial, čiže v inej krajine. Takže sa v duchu prenesieme niekam úplne inde.
Rozdiely medzi rozprávkou, povesťou a legendou
Keď hovoríme o povesti a legende ako o protiklade k rozprávkam, rozlišujú sa tieto dva druhy ústneho rozprávania práve v tom, že rozprávke a priori neveríme, hneď si povieme - aha, toto je vymyslené. O povesti vravíme - no, môže v nej byť kus pravdy. Napríklad počúvame príbeh - náš „stareček“ mi rozprávali, že tam bola kedysi studňa, ale ju zasypalo a s ňou aj poklad. A prečo by to nemohla byť pravda, keď to rozprávali náš „stareček“? Čiže povesti na rozdiel od rozprávky spravidla viac verí aj ten, kto ju rozpráva a aj ten, ktorý ju počúva. A naozaj je to tak, mnoho povestí sa viaže na skutočné udalosti a na konkrétne, historicky doložené postavy.
Vplyv viery a dávnej histórie
Za dávnych časov, za starých bohov… to je úvodná formula jednej zo slovenských rozprávok. V ľudových rozprávkach zohrávala viera často dôležitú úlohu. Nebola to len viera v kresťanského boha. Mnohé čarodejné ľudové rozprávky v sebe nesú odkazy na slovanské archaické náboženstvo. Mytologické prvky v rozprávkach, ako spomínanie boha Paroma či kult rastlín a zvierat, poukazujú na to, že by niektoré motívy ľudových rozprávok mohli vzniknúť ešte pred príchodom kresťanstva na naše územie. Znamenalo by to, že sú staršie ako tisíc rokov.
Povedali by ste, že sa v slovenskom folklóre nachádza odraz jednej z najstarších epických básnických skladieb, ktorou je Epos o Gilgamešovi? Vo viacerých ľudových rozprávkach sa spomína had nesúci v ústach bylinu, ktorá vie prinavrátiť život. Hlavnému hrdinovi Eposu o Gilgamešovi bylinu zabezpečujúcu nesmrteľnosť napokon odniesol had. Gilgameš bojoval proti Enkiduovi, ktorý sa potom stal jeho priateľom a spoločne vykonali viacero hrdinských činov. Rozprávkové vandrovné motívy známe pri mnohých národoch doputovali aj na Slovensko, kde sa prispôsobili a poslovenčili. Vďaka tomu môžeme slovenské ľudové rozprávky nazývať naším národným dedičstvom.
Charakteristické prvky slovenských rozprávok
Na sklený vrch sa hrdina vyšplhá vďaka haluškám, jedáva sa slanina, šuhaji sa oháňajú valaškou, pastieri si pri strážení stáda pomáhajú píšťalkou, potoky sa v slovenských rozprávkach nazývajú aj dunaj, rozprávkové prostredie najčastejšie tvoria hory, lúky a lesy. Neodmysliteľnou súčasťou slovenských ľudových rozprávok je slovenský jazyk vo všetkých svojich podobách, od nárečia až po spisovnú normu. V zápisoch a adaptáciách ľudových rozprávok, ktoré boli zozbierané v priebehu niekoľkých storočí, môžeme vidieť, ako sa súčasný slovenský jazyk vyvíjal.
Zbierky a preklady slovenských rozprávok
Vo svojich zápisoch a adaptáciách patria slovenské ľudové rozprávky, pôvodne šírené ústnou formou, doteraz k najvydávanejším a najčítanejším dielam slovenskej literatúry. Boli preložené do viacerých svetových jazykov, napríklad aj do čínštiny.
Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil raz jeden kráľ...Ponúkame vám výber z jedinečnej zbierky slovenských rozprávok Pavla Dobšinského, ktorá obsahuje ozajstné klenoty ľudovej tvorivosti. Doprajte si oddych, zábavu i poučenie v rozprávkach, ktoré počas dlhých zimných večerov pozorne počúvali už naši starí rodičia a dokonca aj ich rodičia a ktoré nás znova a znova očarúvajú svojím dejom, zázračnosťou a múdrosťou.
Dobšinského rozprávky, by nemali chýbať v žiadnej knižnici. Je veľmi dobre spracovaná. Sú tam všetky rozprávky, ktoré poznali naši predkovia pekne spracované. Upozorňujem, ale darčekových maniakov, že v tejto knihe ide o text a nie je tam veľa obrázkov pre deti. Tomu, ale zase nasvedčuje aj cena. Ak chcete hodnotný darček siahnite po ilustráciách od Vodrážku.
Prečo sa rozprávky „podeťštili“?
Romantizmus je spojený s národnou ideou, predpokladalo sa, že folklór je zároveň obrazom ducha slovenského národa. Pavol Dobšinský zozbierané rozprávky upravil. Záujem učencov o rozprávky vznikol v čase, keď sa začali obracať k duchu národa, keď začali vidieť v ľude nejaký zdroj poznania.
Dobšinský, ktorý nielen sám zbieral príbehy, ale mal aj svojich pomocníkov a spolupracovníkov, dostal text. Rozprávanie zrejme fungovalo tak, ako to ešte zažila aj etnologička Gabriela Kiliánová na výskumoch. Publikum bolo buď zmiešané, deti a dospelí, alebo, napríklad v krčme, najmä mužské. Je pochopiteľné, že si muži pri hraní kariet nebudú rozprávať o princeznách, ale skôr vtipy a anekdoty trebárs o zvieratách, ale s erotickým podtónom. A to nebolo vhodné pre deti. Tak Dobšinský i iní zberatelia texty často upravovali.
Práve z toho dôvodu, že sa z rozprávaní stala literatúra pre deti, nesmeli tam byť erotické motívy, krutosť, škaredé typy správania. Ak tam boli, museli byť potrestané a všetko sa muselo dobre skončiť. V ústavnom archíve SAV je takzvaná Wollmanova zbierka z medzivojnového obdobia, v ktorej sú zozbierané doslova z úst ľudu rôzne príbehy. Súbor pochádza z 230 obcí Slovenska a obsahuje vyše 2 200 záznamov. A tam sú aj rozprávky, ktoré neskončili dobre. Sú to príbehy, ktoré si rozprávali dospelí, niektoré z nich sú naozaj kruté.
V romantizme v Nemecku bratia Grimmovci, na Slovensku Pavol Dobšinský, František Šujanský a iní urobili cenzúru, rozprávky zbierali, upravovali, vylepšovali a často do nich dávali aj výchovné motívy, aby na konci bolo poučenie. Niekedy to urobili dosť neobratne, úplne prvoplánovo, ako František Šujanský. Nevravím, že taká rozprávka je zlá, ale je iná, ako bol pôvodný príbeh.
V záznamoch rozprávok z 19. storočia, čo sú v Matici slovenskej, nájdete veľmi kruté veci. Viem si spomenúť na to, ako sú v nich ľudia potrestaní; odseknutím rúk, nôh, spálením, uvarením v mlieku. Čo odráža historickú realitu, keď boli ľudia napríklad pod útrpným právom vypočúvaní na súde. Až do začiatku novoveku boli na našom území bežné kruté telesné tresty.
Univerzálnosť rozprávok a ich šírenie
Rozprávky, ktoré zozbieral a upravil Pavol Dobšinský, pochádzajú z nášho územia, lebo si ich tu ľudia rozprávali, no zároveň v slovenských rozprávkach nájdeme aj prvky, ktoré čítame rovnako v severských alebo orientálnych rozprávkach. Záujem o rozprávky siaha do renesancie, keď sa začalo spisovať, čo si ľudia rozprávajú.
Hlavný prúd zapisovania rozprávok v európskej histórii je spojený s romantizmom. Ide o koniec 18. a prvú polovicu 19. storočia, u nás je to najmä 19. storočie. Romantizmus je spojený s národnou ideou, predpokladalo sa, že folklór je zároveň obrazom ducha slovenského národa.
Jedna z teórií tvrdí, že motív Popolušky pochádza z Talianska a my sme si ju len požičali. No proti tomu je priveľa argumentov, pretože motív Popolušky sa vyskytuje aj mimo Európy, napríklad u ázijských národov. Skôr je to kombinácia rôznych okolností. Motív odstrkovanej siroty v novom manželskom zväzku je totiž taký univerzálny, že v mnohom platí pre rôzne kultúry a ľudí. Je to teória samovzniku, že určité typy rozprávaní sa reprodukujú hocikde medzi ľuďmi, lebo sú všeobecné. Niečo podobné sa hovorí o Shakespearových hrách, ktoré sú zaujímavé ako pre Japoncov, tak aj pre nás, pretože sa v nich rieši nevera, žiarlivosť, láska, to, čo zaujíma každého človeka, či žije v Ázii, alebo v Anglicku.
Rozprávky určite nepoznajú hranice. Celá škola zvaná fínska neustále porovnávala, kde a kedy sa aká rozprávka prvýkrát vyskytla, kde je jej pôvod. Napokon vedci dospeli k tomu, že im prvý písomný záznam nepomôže, pretože nevedia, ako dlho si ľudia konkrétnu rozprávku rozprávali a či si ju inde nerozprávali skôr. To, že sa niečo zapísalo napríklad na Slovensku v 19. storočí, ešte vôbec nič neznamená, ak sa to už rozprávalo trebárs päťsto rokov predtým. Podľa vedeckých výskumov rozprávky naozaj nepoznajú hranice. Ani jazykové, ani teritoriálne. Ich šíreniu pomáhalo všeličo, trebárs aj tí, ktorí niekam vycestovali. Počuli zaujímavý príbeh a po návrate domov ho vyrozprávali. A už sa to šírilo ďalej.
Medzinárodný katalóg rozprávkových motívov
Existuje katalóg, ktorý na začiatku 20. storočia zostavil fínsky bádateľ Antti Aarne, neskôr rozšíril americký vedec Stith Thompson a nedávno doplnil nemecký folklorista Hans-Jörg Uther. V súčasnosti je v ňom zapísaných vyše dvetisíc rozprávkových motívov. V Nemecku fungovalo päťdesiat rokov centrum pre encyklopédiu rozprávok, ktoré skončilo činnosť minulý rok. Výsledkom je pätnásťzväzková encyklopédia, v ktorej sú zaznamenané všetky doteraz známe motívy aj ich varianty. Sú tam rozprávky arabské, indické, africké, americké, je to medzinárodná databáza rozprávok.
Keď etnologička Gabriela Kiliánová začala robiť výskumy po Slovensku, narazila na rozprávačov, ktorí jej rozprávali ešte rozprávky, čo sa naučili z ústneho podania, nie z Dobšinského. Na Kysuciach napríklad bolo zvykom v minulosti, že ak niekto prenocoval pocestného, ten sa mohol odmeniť rozprávaním. Veľa príbehov sa šírilo ústne.
Na konci 19. storočia chcel nemecký orientalista Theodor Benfey odvodiť čarovné rozprávky od orientálneho základu, konkrétne indického. Ale jeho teória stroskotala, nedá sa to potvrdiť dostatočným materiálom. Väčšinu motívov, ktoré sú dnes zachytené v medzinárodnom katalógu rozprávok, nájdete aj v literatúre, napríklad v Boccacciovom Dekamerone. To znamená, že odkedy existuje literatúra, šli ústna a literárna tradícia vždy vedľa seba a neustále sa krížili, vzájomne ovplyvňovali.
Súčasní rozprávači a moderné rozprávky
Rozprávačov alebo rozprávačiek, ktorí boli schopní rozprávať dlhý príbeh, nebolo ani v minulosti veľa. Vyžaduje si to talent, dobrú pamäť a niekoho, od koho sa príbeh naučili, ak si ho neprečítali v Dobšinskom.
Keď etnologička Gabriela Kiliánová v osemdesiatych rokoch robila výskum na Kysuciach, chcela zistiť, na čo sa kto špecializuje a ako sa rozprávačské okruhy vytvárajú. Overila to, čo viacerí bádatelia predo ňou, že existuje do istej miery mužský, ženský a zmiešaný repertoár. Bolo tam napríklad veľa rozprávaní o personifikovanej Smrti. Povedali jej, choďte za tou a tou, tá to vie najlepšie. Mali doslova špecialistov na jednotlivé motívy. Humoristické rozprávanie bolo viac doménou mužov, ženy sa skôr venovali poverovému rozprávaniu. Kde bolo aké strašidlo, kôň bez škrane... Hoci našla aj ženy - výborné rozprávačky vtipov. Nezabúdajme ešte na jednu vec, že mne ako žene niektoré veci muži spravidla neporozprávali.
Najväčší rozdiel na Slovensku je, myslím, vo vplyvoch modernizácie. Motívy nájdete podobné, no rozdielny je postoj rozprávačov. Na Kysuciach našla pomerne veľa ľudí, ktorí bez zábran a akýchkoľvek pochybností rozprávali o strašidlách. Opatrnejší sú už trebárs na západnom Slovensku, kde je vplyv modernizácie oveľa silnejší a ľudia majú obavu takéto veci hovoriť, lebo si myslia, že sa im vysmejete. Nepovedala by však, že na severe sú poverčivejší, ľudia sú poverčiví všade. Ale na severe Slovenska sú otvorenejší. No posledný výskum robila v deväťdesiatych rokoch, a to už aj oni boli omnoho opatrnejší.
Prehľad vybraných slovenských rozprávok
- Zlatá priadka: Známym Dobšinského príbehom o dievčati, ktoré sa musí naučiť priasť zlato. Na pomoc jej príde tajomný trpaslík, no pýta si za ňu vysokú cenu.
- Ako išlo vajce na vandrovku: Tradičná slovenská rozprávka o dobrodružnej výprave vajca. Cestou sa k nemu pridali zvierací kamaráti, ktorí spoločnými silami porazili obávaných zbojníkov.
- Janko Hraško: Klasický príbeh o chlapčekovi, ktorý je sťa hrášok maličký, no sily má aj za troch. Deťom ukáže, ako vďaka šikovnosti a vynaliezavosti môžeme prekonať akékoľvek prekážky.
- Ťahal dedko repku: Ľudová rozprávka o dedkovi a jeho kamarátoch, ktorí mu prídu pomôcť vytiahnuť zo zeme obrovskú repu. Vďaka nej si pripomíname, že spoločnými silami dokážeme zdolať aj tie najväčšie úskalia.
- O troch grošoch: Múdrosť a skromnosť sú atribúty, ktoré majú dodnes veľkú cenu. Poučná ľudová rozprávka.
- O siedmich kozliatkach: Notoricky známa poučná rozprávka bratov Grimmovcov o nezbedných kozliatkach a zlom vlkovi. Je to skvelá príležitosť nadviazať s deťmi rozhovor o tom, čo robiť, keď sme sami doma a pri dverách zazvoní niekto cudzí.
- Laktibrada: Klasický príbeh o tom, že dobro napokon zvíťazí nad zlom. Zlomyseľná macocha, ktorá svoju daromnú dcéru rozmaznáva, vyhodí z rodného domu láskavú a pracovitú nevlastnú dcéru. No keď sa objaví Laktibrada, malý starček s dlhočiznou bradou, macocha s dcérou na svoju chamtivosť kruto doplatia.
tags: #slovenske #rozpravky #priloha