Prvá svetová vojna, ktorá vypukla v lete roku 1914, mala rozsiahly a devastačný dopad na život obyvateľov vtedajšieho Rakúsko-Uhorska, vrátane územia dnešného Slovenska. Mobilizácia zasiahla mnohé rodiny, odvádzajúc mužov na fronty a zanechávajúc ženy a deti, aby prevzali bremeno poľnohospodárskych prác. Vojna priniesla so sebou nielen ľudské straty, ale aj hlbokú hospodársku krízu, ktorá sa prejavila najmä v zásobovaní potravinami a v raste cien.
Cez územie dnešného Slovenska viedli dôležité zásobovacie trasy. Po železnici prechádzali transporty s vojakmi, ranení boli odsúvaní do tyla.
Celkovo však situácia v Rakúsko-Uhorsku bola počas vojny veľmi zlá - zásobovanie potravinami viazlo, ceny rástli rýchlym tempom. Z obchodov pomaly zmizlo všetko - múka, masť, cukor, textil, obuv i petrolej. „Čierny obchod“ prekvital. Veľká časť mužov bola mimo domova, množstvo pôdy nemal kto obrábať. Bremeno prác na gazdovstve tak museli niesť ženy a deti. V bojoch na východných a južných bojiskách viacerí občania padli, iní sa dostali do zajatia.
Dopad prvej svetovej vojny a kríza v roku 1915
Jar 1915 priniesla pre ruskú armádu pohromu - rakúsko-uhorská armáda ju každým dňom vytláčala a posúvala vojnové operácie mimo slovenského územia. Aj keď sa front nedostal priamo do každej obce, následky vojny boli citeľné všade. V máji 1915 vypukla v Užskej stolici cholera a niekoľko prípadov ochorenia bolo zaznamenaných aj v okolí Čičaroviec.
V poslednom roku vojny vyvrcholila kríza a v celej krajine sa prejavili dôsledky rozpadu hospodárstva. Sprevádzal ich nezadržateľný rast cien základných životných potrieb, ktorý nemohlo zastaviť ani centrálne určovanie maximálnych cien. Odchod mužov na front, vojnové dodávky a rekvirácie spôsobovali biedu vyčerpaného obyvateľstva, ktoré neraz stálo na pokraji hladu. V takejto situácii sa šírili rôzne epidémie.
Súpisy a rekvirácie v Jaklovciach
Obec Jaklovce, nachádzajúca sa v Hnileckej doline, bola v roku 1915 postihnutá aj rekviráciami. V obci bol vykonaný súpis stavu dobytka, zásob sena, slamy, múky, cukru, masti a zemiakov, aby bolo čím zásobovať vojsko. Okrem toho v rovnakom čase v Jaklovciach vykonali súpis kovových predmetov - najmä z mosadze a cínu - aby bolo z čoho vyrábať zbrane a nástroje potrebné pre armádu. V roku 1916 im tieto predmety skutočne zhabali a spolu s nimi aj zvony z kostola. Pekárne dostali zákaz piecť pečivo a smeli vyrábať iba chlieb, „aby sa nemrhalo múkou“.
Uhorsko tu zaviedlo prídelový lístkový systém, teda každá rodina si mohla podľa počtu osôb zakúpiť iba určený počet lístkov, za ktoré potom nakupovali potraviny a spotrebný tovar. Aby sa neobchodovalo načierno s múkou, majitelia polí mali určené, v ktorých mlynoch môžu dať mlieť svoje obilie a takto sa viedla prísna evidencia.
Životné podmienky a práca v poľnohospodárstve
Život na vidieku bol aj pred vojnou náročný. V obci Myslina, ležiacej na južnom úpätí Beskýd, hospodárili dedinčania trojpoľným systémom. Z úrody poddaní odovzdávali namiesto deviatku desiatok, cirkevný desiatok nedávali. Zemepánovi odvádzali peniaze i „dánky“. Na živobytie si obyvatelia Mysliny mohli zarobiť prevážaním soli, furmančením, vinohradníckou prácou a predajom poľnohospodárskych produktov (napr. ovocia) na trhoch v Humennom, vo Vranove nad Topľou, v Michalovciach, Sečovciach a Stropkove. Od zemepána dostávali dedinčania palivo a stavebné drevo.
Urbár pre Myslinu, vydaný v roku 1774, obsahoval súpis tunajšieho pozemkového majetku a maximálne povinnosti miestnych poddaných voči zemepánom (propagovalo sa tiež pestovanie nových poľnohospodárskych plodín - napr. zemiakov, kukurice či ďateliny). Každá myslinská rodina mala okrem roboty stanovenú aj peňažnú dávku. Dedinčania museli zemepánom dodávať tiež isté množstvo dreva na kúrenie, priadzu, maslo, kapúny, kurčatá a vajcia. Nikto z poddaných nemal právo slobodného sťahovania - všetci dedinčania boli tzv. „vecami pripútanými k pôde“.
V roku 1893 bolo v chotári Mysliny ako veľkostatok charakterizované iba jedno hospodárstvo - gróf Aladár Andráši tu vlastnil spolu 919 kj pôdy, z toho najviac (vyše 500 kj) tvoril les. Samotná obec vlastnila 245 kj - z toho najväčšiu výmeru (146 kj) predstavovali pasienky, v majetku samosprávy bola aj časť lesného porastu. V roku 1897 v obecnom katastri hospodárilo vyše 60 gazdovstiev. Dedinský chotár (aj s intravilánom) mal rozlohu 1 612 kj - z toho orná pôda tvorila 643 kj, les 591 kj a lúky a pasienky 337 kj. Pri hospodárení dominovala ručná práca, roľníci využívali tiež konské dvojzáprahy.
SLOVENSKO V ROKU 2026: Najbláznivejšia krajina v Európe.. | 48 bizarných faktov
Žatva a mlátenie obilia
Žatva a mlátenie obilia boli extrémne náročné práce. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa všetko obilie mlátilo cepom. Kosenie obilia sa dialo jedine kosou, srp sa nepoužíval. Keď sa vo žních sekáčov nedostávalo, prichádzali z hôr. Mladí manželia prichádzali obaja, s jedným i viacerými deťmi. Žena za mužom odbierala obilie a deti, ak boli väčšie, zbierali klasy na strnisku.
Väčšina stredných hospodárov mala sekáčom vo žních niektorého malého chalupníka zo vsi, ktorému opäť s koňmi pole obrábali. V stredných usadlostiach, výmery okolo 50-60 korcov polí, býval jeden sekáč, vo väčších statkoch sekali dvaja. Jeden obratný sekáč posekal za žatvy okolo 30 korcov obilia; ak bolo obilie stojaté, posekal dva korce za deň. Inak to bolo, keď bolo obilie ležaté, čo sa u pšenice často stávalo. V tom prípade musel sekáč vytiahnuť dve rožne z hrabnice a sekať len s dvoma vrchnými rožňami a v častých prípadoch musel hrabnicu odložiť a použiť len kosu na trávu.
Nie každý sekáč vedel kosiť, iný nevedel kosu naklepať, iný kosisko alebo hrabnicu náležite pripraviť. A podľa toho tiež jeden ľahko, priamo bez únavy kosou vládol, a druhému sa pot lial cez čelo, kamarátovi svojmu nestačil a k večeru mal svaly strhané. S dennou úrodou závisel hospodár na sekáčovi. Ťažká práca bolo odbieranie obilia za sekáčom. Túto prácu vykonávala vždy tam, kde boli dve slúžky, vždy tá mladšia z nich, ktorá ešte nevedela povrieslom snopy do povriesel viazať a tiež sila na to jej chýbala. Inde odbierala sekáčovi jeho žena.
Jačmeň a slabší ovos sekal sekáč na rady. Po daždi, obyčajne akonáhle trochu voda oschla, šiel sekáč sekať jačmeň; rovnako tak z rána, dokiaľ ešte rosa na žite alebo pšenici neoschla. Jačmeň sa musel dlhšie sušiť a preto sa mohol vlhký sekať. Pšenica, ak bola dozretá, sa popoludní viazala, žito až tretí deň sa viazalo a málokedy bolo v zrne dostatočne suché.
Vtedajšie slúžky a zvlášť vydaté ženy boli majsterkami v ovládaní povriesla. Ale tiež muži, zvlášť hospodári, vedeli obratne ovládať povrieslo. Každá viazačka mala po ruke druhú osobu, ktorá rozprestrela povrieslo, dve hrste na ne položila a tretiu hrsť sebe samej priložila. Mnoho hospodárov, aby obilie lepšie v zrne uschlo, za slnečných augustových dní zviazali a zniesli obilie do umelo zložených krížových mandľov a nechali ich dva, tri dni doschnúť, ak tomu počasie slúžilo. Zvlášť ovsu sa venovala väčšia starostlivosť pri sušení a ten bol mnohokrát týždeň i dlhšie ponechaný na poli usporiadaný v mandľoch. Avšak veľké, pevne utiahnuté snopy a masívne zložené mandle veľmi pomaly vysychali a často hospodár úplného usušenia obilia sa nedočkal.
Okrem krížových mandľov sa tiež navečer neodvezené snopy rovnali do ležatých mandľov tým spôsobom, že dva snopy sa položili naspodok a tretí na vrch, čo sa opakovalo päťkrát, až mandel bol hotový. Tieto mandle sa robili len vtedy, ak mohol hospodár s určitosťou predvídať, že v noci nepríde dážď. Bolo to v dobách, kedy hospodár, ak riadne neusušil obilie, viezol ho na trh a tam ho buď nemohol predať, a ak predal, tak ďaleko pod cenu.
S mlátením obilia sa začalo hneď po žatve. Stávalo sa však, že aj vo žních sa muselo mlátiť niečo obilia na rýchlo, keď dochádzal chlieb a pre dobytok nebola slama na kŕmenie. Inokedy sa stávalo, že na mlate ležali vedľa seba dvoje obilné pohrabiny, lebo sa na vrstvu už nezmestili; a aby sa mohol tretí druh obilia do stodoly zvážať, museli byť pohrabiny z mlatu odstránené. Možno si predstaviť, čo to znamenalo v letných horúcich dňoch mlátiť cepom a k tomu pohrabiny; aká to bola nevábivá práca!
Každá vtedajšia stará, z dreva rúbaná stodola bola pomerne malá, veď bola stavaná v dobe roboty, kedy úroda bola následkom nedostatočnej poľnej práce skromná, a teraz po oslobodení poddanského stavu následkom dokonalejšej poľnej práce postupne, ale predsa poľných úrod pribúdalo. Ďalej treba uvážiť, že v tom čase sa okopaniny len málo pestovali a repu na poli bolo ešte zriedka vidieť. Miesta v takej stodole bolo veľmi málo.
Mlátilo sa ráno o 6. hodine a pracovalo sa do 5 hod. večer, celkom 10 hodín denne, za často krutých mrazov a studených vetrov. Pohodlnejšiu prácu mali u veľkostatku tí robotníci, ktorí mlátili cepmi žito na mlate; bývalo ich 14, 6 a 6 mlátcov a 2 „kuchári“, obracači.
Ceny poľnohospodárskych výrobkov a mzdy v 19. storočí
Ceny poľnohospodárskych výrobkov boli nasledovné (údaje zo 70. a 80. rokov 19. storočia):
- Korec pšenice (90 litrov): 8 až 10 zlatých, výnimočne pred žatvou 12 až 13 zlatých.
- Žito: 5-6 až 7 zlatých.
- Jačmeň: 4 až 6 zlatých.
- Ovos: 2 až 4 zlaté.
- Zemiaky: 80 krajciarov až 1 zlatý 50 krajciarov.
Mzdové podmienky pre robotníkov v poľnohospodárstve boli nasledovné:
| Typ pracovníka | Obdobie 1860-1870 | Obdobie 1870-1880 | Poznámky |
|---|---|---|---|
| Mužský robotník (nádeník) | 15 až 20 krajciarov denne | 20 až 25 krajciarov denne | Práca celoročne, so stravou. V lete o 5 kr. viac, v zime len 15 kr. |
| Mlatec cepom (v zime) | 15 krajciarov denne | 20 krajciarov denne | So stravou. |
| Sekáč na lúke/vo žních | 40 krajciarov denne | Akordný plat: 1 zlatý od korca bez stravy | So stravou. |
| Odbieráčka (žena sekáča) | 25 krajciarov denne | Akordný plat so sekáčom: 1 zlatý 50 krajciarov od korca | So stravou. |
| Robotník pri parnom mlátiacom stroji (veľkostatky) | 25 krajciarov denne | 30 krajciarov denne | Bez stravy, 10 hodín práce denne. |
Chlieb bol drahý, 1 libra (56 dg) pekárenského chleba stála v 60. rokoch 6-7 krajciarov, v 70. rokoch 7-8 krajciarov. To znamenalo, že robotník bez stravy sa ťažko uživil a často musel "pri mlátení trochu obilia uzmúť", čo správcovia a poručníci veľkostatku tolerovali.
tags: #supis #obilia #a #muky #1915