Sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988 v Bratislave, sa zapísala do novodobých dejín Slovenska ako jedna z najväčších demonštrácií proti totalitnému komunistickému režimu v bývalom Československu. Toto pokojné zhromaždenie prevažne veriacich ľudí, proti ktorým násilne zakročili bezpečnostné zložky, bolo predzvesťou Nežnej revolúcie z novembra 1989, ktorá už priamo viedla k pádu štyridsaťročnej totality a nástupu demokracie. Od roku 1993 je 25. marec Dňom zápasu za ľudské práva a zo zákona pamätným dňom Slovenskej republiky.
Zrod myšlienky a prípravy
Úvahy o zorganizovaní manifestácie sa rodili už v novembri 1987, keď sa začali zbierať podpisy pod petíciu za náboženskú slobodu v Československej socialistickej republike (ČSSR). Petičnú iniciatívu podporil aj podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) a hokejista Marián Šťastný, ktorý sa považuje za iniciátora myšlienky Sviečkovej manifestácie. Bývalý kanonier Slovana Bratislava, československej reprezentácie a po emigrácii do Kanady aj tímov NHL Quebec Nordiques a Toronto Maple Leafs sa začiatkom roka 1988 spojil s vtedajším predsedom Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Pavlom Arnoldom a s bratom Jána Čarnogurského Pavlom, ktorý v tom čase pôsobil v Kanade. Šťastného plán bol, že manifestácie sa budú okrem Bratislavy konať aj v iných európskych mestách pred zastupiteľskými úradmi ČSSR. List preniesla zo Švajčiarska do Bratislavy Šťastného svokra Valéria Malinovská vo futre svojho klobúka.
Šťastného nápad si osvojili aktivisti tajnej cirkvi a začali s prípravami bratislavskej manifestácie. Medzi hlavných organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, biskup Ján Chryzostom Korec, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Rudolf Fiby a ďalší členovia katolíckeho disentu. Mikloško poslal 10. marca 1988 oznámenie o konaní akcie Obvodnému národnému výboru. Manifestácia bola v súlade s platnými predpismi vopred ohlásená listom príslušnému úradu ako: "tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu”.
Reakcia režimu a zásah
Úrady však zhromaždenie zakázali a bezpečnostné orgány sa pripravovali na zásah. V ČSSR vyhlásili dokonca mimoriadnu bezpečnostnú situáciu. Bezpečnostné orgány veriacich vystavovali aj tlaku a zastrašovaniu na pracoviskách. Študenti dostali pokyn odcestovať z Bratislavy na víkend domov. Aj duchovní, organizovaní v združení Pacem in terris, vyzvali ľudí, aby sa na manifestácii nezúčastnili. Verejná bezpečnosť (VB) pred akciou odklonila dopravu a blokovala prístup do centra Bratislavy. Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených tisíc príslušníkov bezpečnosti a vodné delá. Na rozptýlenie pozornosti v televízii neplánovane vysielali obľúbený film Angelika.
Priebeh manifestácie a brutálny zásah
Aj napriek opatreniam štátnej moci sa na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988 na Veľký piatok o 18.00 h zhromaždili tisícky prevažne veriacich ľudí. Manifestácie sa zúčastnilo viac ako 3 000 ľudí, ďalších približne 6 000 až 7000 zostalo zablokovaných Verejnou bezpečnosťou v okolitých uliciach. Účastníci držali zapálené sviečky na znak podpory troch požiadaviek: slobodného vymenovania biskupov, plnej náboženskej slobody a úplného dodržiavania občianskych práv. Neskandovali žiadne heslá, sviečky tak mali byť jediným symbolom, ktorým by vyjadrovali nespokojnosť s režimom. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky.
Na Hviezdoslavovo námestie dorazili aj bezpečnostné zložky s autami a dvoma vodnými delami. Politickí funkcionári vrátane vtedajšieho ministra kultúry a básnika Miroslava Válka sledovali zásah proti účastníkom pokojnej demonštrácie z hotela Carlton. Príslušníci VB napokon zasiahli, snažili sa vytlačiť dav z námestia, bili ľudí obuškami, útočili slzotvorným plynom a napokon použili aj vodné delá. „Kropiť, kropiť“ znel povel pre policajtov, ktorí obsluhovali vodné delá. Zadržaných bolo 141 ľudí, podľa oficiálnych údajov 14 ľudí utrpelo zranenia. Mnohí ľudia boli surovo napadnutí bez ohľadu na vek a pokojné správanie.
Ohlas a dedičstvo
Hneď v ten večer priniesli správu o udalosti významné svetové médiá. Veľká Británia protestovala, keďže jej novinár bol zbitý. Niekoľko organizácií (napr. Charta 77) poslalo protestné listy a prejavilo solidaritu s napadnutými. Už tri mesiace po demonštrácii vyšla v Rakúsku pod gesciou Alice Frühwaldovej kniha Bratislavský veľký piatok s podtitulom Zbierka autentických dokumentov o zhromaždení veriacich 25. marca 1988.
Sviečková demonštrácia bola najväčším prejavom občianskeho odporu proti komunistickému režimu od roku 1969. Mnohým ľuďom dodala odvahu. Rok a pol po sviečkovej demonštrácii komunistický režim padol. Sviečková manifestácia je známou udalosťou, viacerí organizátori boli výraznými osobnosťami Nežnej revolúcie v novembri 1989. Mikloško a Čarnogurský boli v deň manifestácie zadržaní, Čarnogurský aj súdený a väznený - po revolúcii boli menovaní do vysokých politických funkcií, František Mikloško bol predseda parlamentu a Ján Čarnogurský ministrom vnútra. Obaja sú stále verejne aktívni.
V súčasnosti je 25. marec medzi pamätnými dňami SR. V kalendári je označovaný ako Deň zápasu za ľudské práva. V tento deň si teda pripomíname zhromaždenia za náboženské a občianske slobody vo vtedajšom Československu, Sviečkovú manifestáciu alebo Bratislavský Veľký piatok. Sviečková manifestácia je dôležitým míľnikom, ktorý vyrástol z koreňov náboženského a občianskeho disentu, tajnej cirkvi, laického apoštolátu, samizdatov, zavraždených kňazov a rehoľníkov, stoviek rokov nespravodlivo väznených, utrpenia intelektuálov a z pôdy pontifikátu Jána Pavla II. a jeho výzvy „Nebojte sa!“. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa monolitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989.
Na 25. výročie Sviečkovej manifestácie, v pondelok 25. marca 2013, si Ústav pamäti národa v priestoroch Bratislavského hradu pripomenul túto udalosť. Podľa slov predsedu Správnej rady ÚPN Ondreja Krajňáka išlo o „najvýznamnejší verejný protest občanov proti normalizačnému komunistickému režimu, keď veriaci aj neveriaci občania na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave so zapálenou sviečkou v ruke manifestovali za občiansku aj náboženskú slobodu“. V rámci podujatia sa konal vedecký seminár a diskusia s aktérmi historických udalostí, medzi ktorými boli Marián Šťastný a Pavel Arnold. Podujatia vyvrcholili vernisážou výstavy s názvom Sviečková manifestácia 25. marca 1988, ktorá komplexne predstavila priebeh manifestácie, zásah bezpečnostných síl a širší dobovo-spoločenský kontext. Výstava zahŕňala dobové exponáty, samizdatovú literatúru, súkromné zbierky bývalých disidentov a audiovizuálne diela s výpoveďami aktérov a záznamami bezpečnostných síl.
tags: #svieckova #manifestacia #dokument