Tekvica obyčajná, ľudovo známa aj ako dyňa (lat. Cucurbita pepo), je rastlina, ktorá si zaslúži našu pozornosť pre jej všestranné využitie a prínosy pre zdravie. Je jednou z najobľúbenejších plodín pestovaných po celom svete a je známa svojimi veľkými plodmi. Jej všestrannosť, bohaté nutričné hodnoty a rozmanité chuťové vlastnosti z nej robia základnú surovinu v mnohých kuchyniach.
Botanickým menom Cucurbita pepo sa označuje celá rada typov s rozdielne vyzerajúcimi plodmi. Všetky patria do čeľade tekvicovité (Cucurbitaceae). Tekvica pochádza zo Strednej Ameriky a bola po tisícročia kultúrnou plodinou, najmä v Mexiku. Po objave Ameriky sa tekvica dovážala do Európy a Ázie a z Ameriky sa tekvica obyčajná rozšírila do celého sveta. Na Slovensku sa pestuje po celom území okrem vysokohorských oblastí. Dnes je rozšírená po celom svete a pestuje sa v rôznych odrodách a veľkostiach.
Botanická charakteristika a pôvod
Tekvica obyčajná (v širšom zmysle) zahŕňa divé aj kultúrne taxóny. K vzniku kultúrnych taxónov z divých (teda k domestikácii) došlo asi v Mexiku (vznik poddruhu Cucurbita pepo subsp. pepo z poddruhu Cucurbita pepo subsp. fraterna) najneskôr okolo 8000 rokov pred Kr., a vo východnej Severnej Amerike (vznik poddruhu Cucurbita pepo subsp. ovifera z poddruhu Cucurbita pepo subsp. ozarkana) asi 3000 pred Kr.
Tekvica je jednoročná bylina s plazivou štetinatou byľou. Jej kvety majú väčšinou priemer okolo 100 mm, sú žlté, majú dlhšie stopky a sú jednopohlavné. Plody sú bobule rôznej veľkosti (30 - 700 mm) a tvarov (guľovité, polguľovité, valcovité, podlhovasté, vajcovité, hruškovité, hríbovité, kyjakovité, bochníkovité atď.). Ich povrch môže byť hladký, sieťkovaný, brázditý, vráskatý, bradavičnatý; lesklý alebo matný; smotanovobiely, žltý, oranžový, zelený, svetlohnedý, viacfarebný, škvrnitý alebo pruhovaný. Vnútorné oplodie býva mäkké, tuhé či tvrdé; belavé, žlté, svetlooranžové alebo zelenkasté a máva rôznu chuť. Plody tekvice slúžia ako potravina alebo krmivo.
Tekvica: Ovocie alebo zelenina?
Odpoveď na túto otázku sa na prvý pohľad zdá byť jednoduchá, avšak v skutočnosti to tak vôbec nie je. Botanická klasifikácia sa totiž neraz značne líši od toho, čo považujeme za ovocie a zeleninu v bežnom kulinárstve. Kým ovocie si zvyčajne spájame so sladkou chuťou a používame ho najmä v dezertoch, zeleninu si predstavujeme ako menej sladkú a vhodnú do hlavných jedál či príloh.
Z botanického hľadiska je ovocím plod kvitnúcich rastlín. Naopak, za zeleninu sa považujú ostatné časti rastlín, ako listy, stonky či korene. O zaradení medzi ovocie nerozhoduje sladkosť plodu, ale semená. Podľa najznámejšieho amerického slovníka Merriam-Webster je ovocím všetko, čo na rastline narastie a slúži ako prostriedok, ktorým rastlina rozosieva semená do okolia. Z botanického hľadiska sú teda za ovocie považované plody kvitnúcich rastlín.
Tekvica je plodová zelenina. Hoci mnohé druhy sa používajú aj do sladkých koláčov a naozaj chutia sladko, tekvice sú tým, čím sa zdajú byť na prvý pohľad - zeleninou. Táto problematika je obzvlášť zaujímavá pri plodinách, ako je tekvica, melón, paradajka či paprika.
Rôznorodosť druhov tekvice
Tekvica obyčajná zahŕňa širokú škálu odrôd a skupín. Existuje mnoho druhov tekvíc, ktoré sa líšia tvarom, farbou, chuťou a použitím. Medzi najznámejšie patria:
- Tekvica obyčajná (Cucurbita pepo): Zahŕňa rôzne odrody, ako napríklad cuketa, patizón, tekvica hokkaido a iné. Do tejto skupiny patria obľúbené zelené a žlté cukety, biele diskovité patizóny, špagetová a olejná tekvica i malé okrasné tekvičky. Zberáme ich prakticky po celé leto, postupne a v nie úplne dozretom stave, vtedy sú najlepšie. Keď sú plody dostatočne mladé s celkom mäkkými semenami, konzumovať sa dajú celé. Na jesenné uskladnenie ich však necháme dozrieť.
- Tekvica veľkoplodá (Cucurbita maxima): Sem patrí napríklad tekvica maslová a tekvica goliáš. Vytvára dlhé plazivé výhony, na ktorých sa postupne tvoria plody. Zberáme ich väčšinou až v plnej zrelosti. Na rozdiel od zeleninových tekvíc majú jemnejšiu, sladšiu a farebnejšiu dužinu. Obsahujú tiež viac sacharidov a sú nutrične bohatšie. K najznámejším odrodám patria obrovitý ‚Goliáš‘, ale i oranžové ‚Hokkaido‘, ku ktorému alternatívu zelenou šupkou predstavuje ‚Hokkori‘ a sivomodrou ‚Blue Kuri‘. Tieto tekvice sú výborné na pečenie a varenie, najmä polievok, ale i na prípravu sladkých zákuskov.
- Tekvica muškátová (Cucurbita moschata): Známa je napríklad tekvica muškátová a tekvica butternut. Často označovaná ako maslová tekvica, je zastúpená obľúbenou odrodou ‚Butternut‘ typického hruškovitého tvaru. Jemná mäsitá dužina (v skorej zrelosti krémovobiela až svetložltá, v plnej jasnooranžová) ponúka maslovo-orechovú chuť a málo semien. Mladé plody sú vhodné na priamy konzum aj za surova, neskôr je výborná na pečenie a grilovanie.
- Tekvica figolistá (Cucurbita ficifolia): Zástupcovia tekvice figolistej sa u nás využívajú len ako podnož na štepenie uhoriek a melónov. Majú totiž bohatý koreňový systém a vyššiu odolnosť proti patogénom. Naštepené odrody následne lepšie odolávajú stresu. Pokiaľ na jar kúpime vrúbľované uhorky, je podnož práve táto tekvica.
- Tekvica olejnatá (Cucurbita pepo var. oleifera): Pestuje sa hlavne pre semená, ktoré sú veľmi chutné a zdravé. Vyrába sa z nich aj vynikajúci olej. Pestuje sa v kríčkovej aj ťahavej forme. Je to guľatá tekvica s hmotnosťou 3 až 5 kg, nejednotného zafarbenia - od oranžovej, zelenopásikavej až po škvrnitú.
Odrody tekvice obyčajnej
Medzi najviac pestované odrody tekvice obyčajnej patria:
- Kveta: má kríčkovitý vzrast a rodí skoro. Tvar plodu je valcovitý a v konzumnej zrelosti má zeleno-bielu farbu.
- Diamant F2: hybridný kultivar, ktorý pochádza zo Švajčiarska. Je úrodnejší a skorší ako predchádzajúci kultivar.
- Goliáš: vyznačuje sa žiarivo oranžovým povrchom plodu, plody dosahujú vysokú hmotnosť, často 30 až 45 kg. Tvar má guľovitý až oválny.
- Veltruská obrovská: plody sú tiež veľké, tvar je však plochoguľovitý až plochý, farba bledooranžová. Jednotlivé plody dosahujú hmotnosť 15 až 30 kg.
- Belyje: kultivar patizónu, ktorý sa dováža.
Pestovanie tekvice
Tekvicu možno považovať za nenáročnú plodinu, ktorú pestujeme v prehriatej a dobre vyživenej pôde. Ideálna teplota na klíčenie je asi 20 až 25 °C. Pri nízkej teplote semená plesnivejú. Potrebuje primárne priepustnú, stredne ťažkú pôdu s dostatkom humusu, ktorá bude bohatá na živiny. Tie im dodáte kompostom alebo maštaľným hnojom.
V apríli ich vysievame do pareniska, skleníka alebo za okno a predpestujeme si sadenice. Odporučiť možno predpestovanie v chladnejších oblastiach, a to približne s predstihom 4 týždňov. Ideálne tak začíname už na začiatku apríla. Pestované rastliny je vhodné postupne otužovať. Von ich vysádzame, až keď pominie riziko mrazov, cca po 15. máji. Sadenice následne pestujeme v spone 2 x 0,5 až 1 meter od seba. Obvyklé je sadenie semien do riadku. Rozstupy závisia od odrody. Napríklad priesady veľkoplodých tekvíc vysádzame medzi radmi na vzdialenosť 150 až 200 cm a v riadku 80 až 100 cm. Vysádzame obvykle dve až tri semená na jedno miesto, cca 5 cm od seba, do mierne vyhĺbenej misky - do „hniezda“.
Základnými podmienkami pre úspešné pestovanie tekvíc je ich dôsledné odburiňovanie a tiež pravidelná zálievka. Zálievku je vhodné vykonávať každý druhý deň, najlepšie navečer. Rastlina potom vodu pomerne dobre využije. Priebežne tiež skontrolujte, či rastlina nie je napadnutá plesňou. A pozor, pokiaľ tekvicu pestujeme opakovane, musíme zakaždým zvoliť iné miesto. Tým zabránime nežiaducemu postupnému vyčerpaniu pôdy. Ale inak sú tekvice ochotné úspešne rásť takmer kdekoľvek, dariť sa im bude aj pri plote alebo pergole. Priesady aj dospelé rastliny zavlažujeme podmokom vlažnou vodou, nie na listy. Vyžadujú si kyprú, dobre prevzdušnenú pôdu s vysokým obsahom humusu, stále primerane vlhkú. Vtedy dokážu za krátky čas prijať veľké množstvo živín. Pri klasickom spôsobe pestovania v zemi je dobré pôdu zásobiť kompostom, aspoň 40 kg/10 m2. Prvú polovicu vegetácie charakterizuje rýchly rast asimilačnej plochy, čo si vyžaduje dobré zásobovanie vlahou. V druhej polovici a na konci vegetácie je vhodnejšie suchšie a teplejšie počasie.
Tu je návod, ako vypestovať OBROVSKÉ tekvice pred Halloweenom
Kríženie odrôd a izolačná vzdialenosť
Pri autogamnej zelenine, ako je paradajka, šalát alebo hrášok, môžeme pestovať na semeno viacero odrôd súčasne v jednej sezóne bez toho, aby sme sa museli obávať nežiaduceho cudzoopelenia. Odlišná je však situácia pri osivách cudzoopelivých druhov. Medzi ne patria napríklad uhorky, tekvice, ale aj mrkva, petržlen, zeler či kapusta, alebo kaleráb. Pri nich sa počas kvitnutia môžu rôzne odrody vzájomne ľahko krížiť, pretože opeľovače medzi nimi prenášajú peľ z kvetu na kvet a nestarajú sa, z ktorej odrody chceme získať osivo. Najjednoduchšie je pri konkrétnom cudzoopelivom druhu pestovať v sezóne vždy len jednu odrodu a tú nechať hmyz voľne opeľovať. Tak získame odrodovo čisté osivo. Pri bežných druhoch, ktoré sa často pestujú, ako sú uhorky alebo tekvice, treba však zohľadniť aj susedné záhrady, pretože pre opeľovače, ktorými sú najmä včely, ale aj čmeliaky, pestrice a ďalší hmyz, nepredstavujú ploty žiadnu prekážku. Podobne to platí aj pri druhoch opeľovaných vetrom, medzi ktoré patrí napríklad cukrová kukurica. Pri pestovaní v malom v domácich záhradkách sa udáva potrebná izolačná vzdialenosť, to je vzdialenosť, ktorá nám zabezpečí čistú a neskríženú odrodu podľa druhu a podmienok 100-250 metrov od kvitnúceho záhona inej odrody. Prekážky, ako sú budovy a porasty stromov a kríkov, môžu túto izolačnú vzdialenosť skrátiť a naopak.
Zber a skladovanie tekvice
Tekvice zberáme v priebehu celého leta aj jesene, podľa toho, ako dozrievajú. Dobrým indikátorom zrelosti je plne vyfarbená dužina a zasychajúca stopka. Posledná časť úrody, určená na skladovanie, sa zberá až po úplnom zaschnutí vňate. Každý rok je počasie iné, ak je jeseň slnečná a teplá, môžu plody zostať na záhone dlhšie. Vždy by sme ale mali zberať ešte pred príchodom mrazov. Zber tekvice obyčajnej prebieha v septembri a októbri, kedy sú plody plne dozreté. Pri zbere je dôležité nechať na tekvici stopku, čo predĺži jej skladovateľnosť. Ako poznáte, že je najvyšší čas tekvicu zozbierať? Je šupka tvrdá a matná? V takom prípade je už tekvica zrejme dobre zrelá. Týka sa to hlavne známej odrody hokkaido. Zvyčajná doba na zber tekvíc nastáva zhruba na konci prázdnin. Pokračuje až do konca októbra, najneskôr však musíme výpestky zo záhona pozbierať do príchodu prvých mrazíkov.
Plody po zbere je dobré nechať niekoľko týždňov vyzrievať. Rozložíme ich vonku na slniečku alebo doma a necháme ich minimálne dva týždne stáť. Dajú sa skladovať dlhý čas, od niekoľkých týždňov až po mesiace, a to so zachovaním všetkých kvalít. Plody môžeme skladovať aj v byte, maximálna je teplota je ale 20 ⁰C. Vhodná je aj povala alebo chladná izba. Tekvice môžu zároveň poslúžiť aj k dekoratívnemu účelu, dajú sa pekne naaranžovať do koša alebo položiť medzi jesennú výsadbu do väčších kvetináčov. Zaobchádzame s nimi šetrne, aby sa nepomliaždili. Tekvica na rozdiel od zemiakov a koreňovej zeleniny nemajú rady pri skladovaní vysokú vzdušnú vlhkosť, ktorá je častou príčinou hnilôb.
Využitie tekvice v kuchyni
Tekvica má v kuchyni široké využitie. Môže sa použiť na prípravu polievok, prívarkov, placiek, koláčov, džemov a iných jedál. Je nielen chutná, ale aj mimoriadne zdravá. Obsahuje množstvo vitamínov a minerálov, ktoré sú prospešné pre ľudský organizmus. Tekvica má zároveň nízky obsah kalórií, čo ju robí ideálnou pre tých, ktorí chcú udržiavať zdravú váhu, no zároveň konzumovať potraviny bohaté na živiny. Tekvica je mimoriadne všestranná zelenina, ktorú možno pripraviť na nespočetné množstvo spôsobov. V kuchyni ju môžete použiť na prípravu polievok, šalátov, príloh, ale aj dezertov.
Pri konzumácii sa využíva najmä dužina tekvice, ktorá je bohatá na vitamíny A, C a E, minerály ako draslík, vápnik, železo a vlákninu. Dužina slúži ako potravina, väčšinou po kuchynskej úprave. Pri viacerých taxónoch sa plody zberajú a konzumujú už nezrelé. Dužina obsahuje cukry, tuk, bielkoviny, enzýmy, karotény, vitamín C, zinok, veľa draslíka a málo fosforu. Tekvicové semienka netreba zvlášť predstavovať. Jedlé sú však i kvety, buď surové ako ozdoba zeleninových šalátov, alebo vysmážané v cestíčku či naplnené plnkou a upečené. Treba z nich ale vždy odstrániť horký zelený kvetný kalich a s kvetom zaobádzať opatrne, je totiž veľmi krehký. Jedlé sú aj listy a mladé stonky. Semená sú pochutina a droga.
Recepty s tekvicou
Tu sú niektoré obľúbené recepty, ktoré demonštrujú všestrannosť tekvice v kuchyni:
- Tekvicová polievka: Tekvicovú dužinu pokrájame na malé kocky. Na olivovom oleji osmažíme nakrájanú cibuľu a cesnak, pridáme očistenú a nakrájanú tekvicu. Zalejeme zeleninovým vývarom a varíme, kým tekvica nezmäkne. Potom polievku rozmixujeme, pridáme smotanu, dochutíme soľou, korením a muškátovým orieškom. Tekvicové jadrá opražíme a posolíme. Zvyšnú smotanu vyšľaháme. Polievku naservírujeme do tanierov a posypeme tekvicovými jadrami.
- Pečená tekvica: Tekvicu očistíme, nakrájame na kúsky a rozložíme na plech. Pokvapkáme olivovým olejom, osolíme, okoreníme a posypeme rozmarínom. Pečieme v rúre, kým tekvica nezmäkne a nezhnedne.
- Tekvicové rizoto: Na masle orestujeme cibuľu a cesnak, pridáme nakrájanú tekvicu a ryžu. Zalejeme vývarom a varíme, kým ryža a tekvica nezmäknú. Dochutíme parmezánom a maslom.
- Tekvicový chlieb: V miske zmiešame múku, droždie, soľ a med. Pridáme tekvicové pyré a olivový olej. Vypracujeme hladké cesto, ktoré necháme kysnúť asi hodinu. Potom cesto preložíme do formy a pečieme v rúre, kým chlieb nie je zlatistý.
- Tekvicové smoothie: Všetky ingrediencie vložíme do mixéra a mixujeme do hladka.
- Tekvicové gnocchi: Tekvicové pyré zmiešame s múkou, vajcom a soľou, až vznikne hladké cesto. Cesto rozvaľkáme a nakrájame na malé kúsky, ktoré formujeme do tvaru gnocchi. Gnocchi uvaríme v osolenej vode a podávame s omáčkou podľa vlastného výberu.
- Šalát s tekvicovým olejom: Šalát nakrájame obvyklým spôsobom a posolíme. V miske si pripravíme marinádu. Do tekvicového oleja pridáme ocot, trochu vody a podľa chuti lyžičku kryštálového cukru. Šalát polejeme marinádou. Olejovú marinádu pridávame tesne pred podávaním. Marináda by nemala byť vodová, ale hustejšia, mala by mať sladšiu chuť a chuť po tekvicovom oleji.
Zdravotné prínosy tekvice
Tekvica je nielen chutná, ale aj mimoriadne zdravá. Obsahuje množstvo vitamínov a minerálov, ktoré sú prospešné pre ľudský organizmus. Tekvica má zároveň nízky obsah kalórií, čo ju robí ideálnou pre tých, ktorí chcú udržiavať zdravú váhu, no zároveň konzumovať potraviny bohaté na živiny.
Dužina pomáha pri chorobách srdca, obličiek a krvného obehu, podporuje trávenie a pravdepodobne má aj protinádorové účinky. Tekvicová šťava podporuje spánok. Keďže tekvicová dužina obsahuje vlákninu a tá nám pomáha odbúravať tuky, môžeme ju využiť ako malý podporný mechanizmus na chudnutie. Okrem toho vláknina pomáha nášmu telu zbavovať sa toxínov, takže môžete využiť aj ju pri jarnej očiste tela. Vitamíny sú zastúpené viac menej všetky a z pomedzi minerálov je to draslík, horčík, vápnik, železo. Dužina je preto účinná pri liečbe srdcových chorôb a pri liečbe obličiek. Dužina odrody japonského Hokkaida obsahuje aj farbivo betakarotén. Kyselina pantoténová a niacín spoločne posilňujú cievy a srdce, znižujú krvný tlak, ale aj hladinu zlého cholesterolu.
Tekvicové semienka sú tiež výživné, obsahujú proteíny, zdravé tuky, obzvlášť veľa zinku a vlákninu. Vedci dokázali ich schopnosť eliminovať črevné parazity, zmierniť zápchu a dokonca aj bojovať proti rakovine. Semená sú pochutina a droga. Obsahujú kukurbitol, kumarín, živice, horčinu kukurbitín, olej a bielkoviny. Používajú sa v urológii a proti črevným parazitom. Múčka zo semien sa dáva do múky alebo slúži na kozmetické účely. Semená olejnatých tekvíc sú bez osmenia a dajú sa preto jesť priamo. Z výživového hľadiska sú tekvicové jadierka - so šupkou a bez nej - najhodnotnejšou časťou tekvice. Majú podobné zloženie ako orechy. Obsahujú 20 % bielkovín, 15 % sacharidov, 40 % tukov a 4 % vlákniny.
Čo ich však robí mimoriadne cennými, to je cucurbitacín, ktorý zabraňuje zväčšovaniu prostaty, a cucurbitín, ktorý má protiparazitický účinok. Sú bohaté aj na vitamín E, na celú skupinu vitamínov B a kyselinu listovú, a teda aj B17, ktorý má protinádorový účinok. Okrem toho jadrá obsahujú minerály, ako sú horčík, vápnik, draslík, fosfor, železo, selén, mangán a najmä zinok, ktorý je dôležitý pre reprodukčné orgány a imunitný systém. Znižujú cholesterol a vplývajú na dobrý stav ciev. Využívajú sa aj proti vypadávaniu vlasov, miernia močové infekcie, pomáhajú pri klimakterických problémoch a tiež udržiavať zdravé kosti. Semienka z tekvice môžu byť užitočné pri riešení problémov s prostatou a v zlepšovaní srdcového zdravia. Sú bohaté na oleje a ďalšie hodnotné látky. Čerstvá tekvicová šťava má močopudný účinok a odporúča sa pri obličkových chorobách. Tekvicové semená sú ešte stále odporúčaným a používaným prostriedkom proti črevným parazitom. Vylupujú sa zo semenného obalu a jedia sa čerstvé. Dospelí môžu zjesť 200 až 250 semien, deti 50 až 200. Nemajú nijaké neželané vedľajšie účinky. Na ten istý účel sa niekedy mieša odvar zo semien s ricínovým olejom.
Tekvicový olej
Olej získaný zo semien tejto rastliny je tmavozelený, niekedy sa uvádza až gaštanovohnedý, nezameniteľnej intenzívnej, ale jemnej orechovej vône a chuti. Ide o 100 % prírodný olej bez prídavných a konzervačných látok. Získava sa tak, že sa veľmi šetrným spôsobom melie, praží a lisuje iba z tých najlepšie dozretých tmavozelených jadier tekvíc. Obsahuje voľné nenasýtené mastné kyseliny (kyselina linolová, kyselina stearová, kyselina palmitová, ktoré znižujú hladinu cholesterolu a triglyceridov v krvi), vitamín E (predovšetkým vysoký obsah alfa-tokoferolu, ktorý pôsobí proti voľným radikálom a má priaznivý vplyv na kardiovaskulárny systém), ďalšie vitamíny a minerály.
Je to unikátna odroda tekvice, ktorá sa v priebehu niekoľkých storočí vyvinula prirodzenou mutáciu vďaka vhodným klimatickým a pôdnym podmienkam vo vlhkých pahorkatinách juhovýchodného Štajerska (v Rakúsku). Z týchto tekvíc sa zužitkúvajú iba semená, dužina ostáva na poli a sa zaorie. Asi pre 40 rokmi sa zistilo, že jadrá tejto tekvice majú mimoriadne priaznivé účinky na močové cesty, a špeciálne na prostatu.
Tekvicový olej je veľmi citlivý na svetlo. Pre dospelých sa odporúča v dávke - 1 čajovú lyžičku denne, pre deti 1 mokka lyžičku. Vynikajúci je ako zálievka na zeleninový šalát, pridáva sa do hotových jedál, keďže je určený pre studenú kuchyňu. Nenechávajte však šalát s tekvicovým olejom priamo na slnku. Vyššia teplota ničí väčšinu jeho cenných látok (kyselina palmitová, stearová, linolová). Koncentrované semienka - to je tekvicový olej. Tinktúru je možné užívať dlhodobo a bez obmedzenia. Doplniť ju môžete občasným užívaním kvalitného tekvicového oleja, ktorý je nielen zdravý, ale aj chutný. Štajerský tekvicový olej, nazývaný aj "zelené zlato" z južného Štajerska, si získava srdcia milovníkov gurmánskych požitkov svojou jedinečnou arómou a delikátnou orechovou chutou. Ideálny je do šalátov, kde sa vďaka svojej charakteristickej chuti stane hlavným protagonistom. Okrem toho prispieva množstvom cenných látok, ktoré sú pre naše telo veľmi prospešné. Odporúčaná dávka je jedna až štyri kávové lyžičky denne.
Zaujímavosti o tekvici
- Až 90 percent tekvice tvorí voda.
- Tekvica patrí do čeľade tekvicovitých spolu s uhorkou, melónom a dyňou.
- Jediný kontinent, kde tekvicu nedopestujete, je Antarktída.
- Tekvica pravdepodobne získala svoje meno z gréckeho „pepon“, čo znamená veľký melón.
- Zaujímavosťou o Tekvici obyčajnej je, že sa často používa v spojení s jeseňou a hlavne s magickým obdobím "dušičiek", kedy 31. októbra vo svete oslavuje množstvo ľudí Halloween. Tradične sa v tomto období do tekvíc vyrezávajú strašidelné tváre a v noci sa do nich vkladajú sviečky, aby vytvorili efekt "vtákavajúcej hlavy". Táto jesenná zelenina potom slúži ako dekorácia počas osláv Halloweenu.
- Tekvica je veľmi odolná a rastie do výšky 3000 metrov nad morom. V minulosti bola veľmi obľúbená.
tags: #tekvica #obycajna #cucurbita #pepo #var #melopepo