Umelecká výroba z plechu a spracovanie kovov má na Slovensku bohatú históriu a tradíciu. Od ťažby rúd cez remeselné spracovanie až po moderné priemyselné postupy, kovy zohrávali a zohrávajú kľúčovú úlohu v hospodárskom a kultúrnom vývoji krajiny. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty umeleckej výroby z plechu, techniky spracovania kovov, historický kontext a súčasné trendy.
História spracovania kovov na Slovensku
História spracovania kovov na Slovensku je úzko spätá s bohatými náleziskami rúd, ktoré sa nachádzali na našom území. Chýry o týchto náleziskách sa dostali ďaleko za hranice Uhorska, čo prispelo k rozvoju baníctva a hutníctva. Ťažba medi a železa významne pozmenila vývoj ľudstva. Bronz, zliatina medi a cínu, umožnil výrobu pevnejších nástrojov a neskôr prispel k vzniku kováčstva.
Banské mestá získali prívlastky podľa kovov, ktoré sa v nich ťažili - zlatá Kremnica, strieborná Banská Štiavnica, medená Banská Bystrica. Spracovanie kovov dodnes pripomínajú názvy obcí ako Kováčová, Kováčovce, Košické Hámre, Medené Hámre, Huty, Maša, ako aj priezviská Kováč, Kováčik či Kovarík.
Kováčstvo ako špecializované remeslo
Kováčstvo je najstarším špecializovaným remeslom slovenskej dediny. Kováčske vyhne, nazývané aj šmikne alebo kuzne, boli spočiatku majetkom obcí a kováčom ich dávali do prenájmu, čím vzniklo pomenovanie obecný kováč. Kováčska vyhňa stála osobitne na voľnom priestranstve, pri dome kováča. Mala aj vonkajší prístrešok na podkúvanie koní. Kováči boli vážení občania.
Sortiment kováčskej výroby bol široký. Kované časti zvyšovali výkon a odolnosť poľnohospodárskeho náradia. Kovové podkovy chránili kopytá ťažných koní, niekde podkúvali aj kravy. Vyrábali tiež reťaze, obruče, ráfy, kariky, klince, kľúče, zámky, motyky, náhrobné a prícestné kríže. Vlastná kováčska práca vyžadovala veľkú fyzickú zdatnosť, silu a zručnosť. Patrónom kováčov bol svätý Egídius, kováč mučeník.
Drotárstvo a plechové výrobky
Do ľudového umenia kov vstupuje najmä v čase cechových remesiel. Mečiari, nožiari, výrobcovia brnení, cinári, zlatníci a zámočníci sa sústreďovali v mestách, zatiaľ čo kováči boli viac spojení s dedinou. V ľudovej kultúre nájdeme množstvo drobných kovových predmetov, ktoré si zručnejší roľníci a pastieri vyrábali sami.
Drotárstvo ako špecifický druh ľudového zamestnania má na Slovensku pôvodne lokálny charakter. Objavilo sa pravdepodobne začiatkom 18. storočia v dvoch hospodársky a sociálne najzaostalejších horských oblastiach Slovenska s krajne nepriaznivými geograficko-klimatickými podmienkami - v oblasti spišského Zamaguria, ako aj v okolí Žiliny a na Kysuciach. Pre miestnych obyvateľov sa stalo významným doplnkovým zdrojom príjmov a kompenzovalo im neefektívne poľnohospodárstvo a trvalý nedostatok iných pracovných príležitostí.
Drotárstvo sa rozvinulo vo viacerých podobách, ktoré takmer po celý čas existovali vedľa seba. Popri domáckej výrobe, keď celé rodiny (aj ženy a deti) celoročne opletali pre moravských hrnčiarov nový hlinený riad, aby zvýšili jeho odolnosť pri transporte na trhy a jarmoky, sa rozvíjala aj pochôdzková forma, ktorá postupne prevládla a drotárstvo sa stalo výlučne mužským zamestnaním. Na vandrovku, spočiatku sezónnu, neskôr i celoročnú, odchádzali dospelí muži s 10- až 14-ročnými chlapcami (džarkami, tiež pšenkami), ktorých učili remeslu a zároveň ich využívali na podomový predaj svojich výrobkov. Postupne prekročili hranice Rakúsko-Uhorska a prenikli i do cudziny, najmä do Nemecka, Poľska, Francúzska, Belgicka, Švajčiarska, Ruska, na Balkán, ba až do Strednej Ázie, na Sibír, Blízky východ a do Severnej Afriky. V priebehu 19. storočia remeslo nadobudlo masový charakter.
Charakteristickým produktom vandrovných drotárov boli opravy keramických, porcelánových, sklenených či plechových nádob, prípadne hospodárskeho náradia z iných materiálov, napr. z dreva, prútia, zo slamy a pod. Drotári drôtom spevňovali nielen poškodenú, ale aj novú hrnčinu, aby zabezpečili jej vyššiu životnosť, a na opravy smaltovaného riadu začali využívať plech. Praktické skúsenosti s opletaním nádob využili pri výrobe sít a sietí na okná hospodárskych budov.
Hlavným zákazníkom vandrovných drotárov bola masa zväčša chudobného vidieckeho obyvateľstva. Preto okrem šparákov boli prvé výrobky z drôtu a plechu určené výlučne na praktické využitie pri hospodárstve a ich funkčnosť a úžitkovosť prevažovala nad estetickým riešením. Prienik vandrovných drotárov do urbánneho prostredia a ich prechod na vyššie formy podnikania priniesol so sebou zdokonalenie pracovných postupov a masovú produkciu praktických a mnohostranne využiteľných výrobkov každodennej potreby na vysokej remeselnej i estetickej úrovni. Najmä v prípade drôtených predmetov predstavovali nový, neobvyklý a dovtedy málo rozšírený druh produktov, na prvý pohľad zaujímavých svojím dizajnom.
Koncom 19. storočia sa objavili aj remeselne i výtvarne náročne spracované, často tvarovo komplikované a bohato zdobené úžitkovo-dekoratívne predmety vyrábané na objednávku. Boli výrazne poznačené slohovými vplyvmi rôznorodého pôvodu a v drotárstve sa začal utvárať smer umeleckoremeselného spracovania drôtu, ktorého najvýraznejším predstaviteľom boli Dlhopoľčania Jozef Holánik-Bakeľ (1863 - 1942) a neskôr Jakub Šerík (1907 - 1988). Do umenia drôt, azda pre svoju zdanlivú všednosť, prenikol až v 40. rokoch 20. storočia, keď sa v Žiline začalo formovať Mestské múzeum (dnes Považské múzeum).
Materiály a nástroje drotárov
Drotári na rozdiel od iných ľudových remeselníkov a výrobcov nevyužívali lokálne prírodné suroviny, ale orientovali sa na priemyselne vyrábaný materiál. Základná surovina, s ktorou pracovali, bol oceľový drôt rôznych hrúbok vo viacerých tvrdostiach - tvrdý a polotvrdý sa používal na tvarovanie kostier a nosných častí výrobkov, výpletov a ornamentov, mäkký, tzv. viazací, na opletanie keramiky a spájanie (zošívanie) jednotlivých častí výrobkov, veľmi tvrdý na výrobu pružín. Drôty z farebných kovov neboli pre svoje vlastnosti a vysokú cenu na výrobu úžitkových predmetov vhodné, zväčša nemali zodpovedajúcu tvrdosť. Príležitostne sa používali pri opravách predmetov z ušľachtilých materiálov.
Výlučne s drôtom pracovali drotári do polovice 19. storočia, s rozšírením smaltovaného riadu sa preorientovali aj na prácu s plechom. Na výrobky prichádzajúce do styku s potravinami najčastejšie používali pocínovaný, tzv. biely plech, mäkkým oceľovým plechom, tzv. čiernym, „plátali“ hrnce a vyrábali z neho predmety, na ktoré sa nekládli vysoké hygienické nároky alebo boli často vystavované vysokým teplotám (napr. pekáče). Plechy z farebných kovov - medi a mosadze - sa uplatnili v manufaktúrnej produkcii. Vyrábali sa z nich čajníky a kanvice, bábovnice, kotlíky na výrobu zmrzliny, samovary, lampáše a pod. V exteriéri sa pre svoju trvanlivosť s obľubou využíval aj pozinkovaný drôt a plech, v menšej miere aj zinkový, ten mal však nízku životnosť a pomerne rýchlo zvetrával.
Drotárstvo sa v súčasnosti opäť sústreďuje najmä na spracovanie drôtu. Do škály materiálov pribudli nové druhy, mnohé s lepšími úžitkovými vlastnosťami či so zaujímavým vzhľadom (včelársky, antikorový, hliníkový, pozlátený, postriebrený a strieborný, farebne lakovaný), ale aj drôty s rozličnými profilmi (oválnym, hranatým a pod.). Využívajú sa v neobvyklých kombináciách navzájom či v kombinácii s inými, v minulosti neznámymi materiálmi.
Základný sortiment drotárskych pracovných nástrojov a pomôcok ostáva podnes prakticky nezmenený. Drotári si spočiatku vystačili s nožíkom, so šidlom, s oceľovým kladivom, dvomi základnými druhmi klieští (štípacími na odstrihávanie drôtu, tzv. cvikačkami, a kliešťami s okrúhlymi zahrotenými čeľusťami na jeho uťahovanie a tvarovanie) a koženou kapsou, v ktorej nosili náradie. Práca s plechom bola náročnejšia aj na pracovné nástroje a pomôcky. Pribudli kliešte s rôzne veľkými plochými čeľusťami na ohýbanie plechu, drevené kladivo na jeho vyklepávanie, rôzne nákovky (babky), nožnice na plech, kružidlá, priebojníky, pilníky a rašple, ručné letovačky (kolby), pomôcky na tvarovanie plechu, kyselina soľná, salmiak, cín, nity a plechové záplaty (fleky).
Techniky spracovania drôtu a plechu
Na spracovanie drôtu vyvinuli drotári veľmi originálnu technológiu, založenú na ručnom ohýbaní a tvarovaní drôtu, bez použitia spájkovaných a zváraných spojov. Jednoduché pracovné postupy im umožňovali pracovať aj v tvrdých podmienkach vandrovky a veľmi rýchlo a efektívne sa prispôsobovať požiadavkám trhu. Drotárstvo sa vo svojich počiatkoch orientovalo na služby opravárenského charakteru, preto prvé skúsenosti práce s drôtom získavali drotári pri opravách keramiky a hospodárskeho náradia. Najstarším a najjednoduchším spôsobom bolo spájanie poškodených častí svorkami z oceľového drôtu, tzv. haftovanie. Najskôr sa črepy provizórne zlepili striedkou z rozžutého chleba, neskôr kašičkou zo zmesi múky a vody.
Zložitejšou formou bolo opletanie poškodených častí alebo celých predmetov, najčastejšie hlinených nádob, do drôtených sietí. Ich typ závisel od druhu výrobku, materiálu, z ktorého bol zhotovený, miery poškodenia a zručnosti drotára. Najčastejšie sa na hrdlo a spodok nádoby pevne založili drôtené obrúčky, medzi ktoré sa po celom obvode natiahli zvislé rebrá. O tie sa obtáčal špirálovito vedený drôt, ktorý s rebrami vytváral viac či menej pravidelné obdĺžnikovité, pri obrúčkach trojuholníkovité oká. Pri výrobkoch z ušľachtilejších materiálov, akými boli porcelán alebo sklo, bolo treba brať do úvahy aj estetické hľadisko a vizuálne pôsobenie siete, a tak sa využívali textilné techniky odvodené od spracovania šitej čipky, ktoré umožnili vyhotoviť úhľadný výplet z tenšieho medeného alebo mosadzného drôtu s očkami v podobe pravidelných kosoštvorcov alebo oblúčikov s malými slučkami na vrchole.
Menšie dierky na plechovom riade sa upchali rozklepanými nitmi (nitovanie), väčšie sa flekovali. Z vonkajšej i vnútornej strany nádoby sa na miesto poškodenia položila v strede prederavená záplata z okrúhleho alebo oválneho plechu tak, aby jej otvor lícoval s dierou na nádobe. Kladivom sa na nákovke vyformovala do tvaru nádoby a potom sa cez dierky prevliekol nit a rozklepal. Na lepšie zaistenie tesnosti nádoby sa pod flek dával múčny tmel a hlavička nitov sa v oboch prípadoch ešte zacínovala. Pri veľmi poškodených nádobách sa vymieňali celé časti.
Remeselné zručnosti získané pri opletaní nádob zúročili drotári pri zhotovovaní úžitkových predmetov. Výrobky z drôtu plietli a drôty sa navzájom zväzovali, stáčali alebo spájali pevnými či voľnými očkami. Základom každého drôteného predmetu bola kostra z hrubšieho drôtu, ktorá zároveň určovala i jeho tvar a vypĺňala sa rôznymi druhmi výpletov, najčastejšie špirálovitým alebo lineárnym viazaným, v menšej miere slučkovým, vychádzajúcim zo šitej čipky, alebo sieťami prevzatými z techník opletania keramiky, sporadicky aj špirálovitým a lineárnym obtáčaným a košikárskym výpletom. Výplety spevňovali kostru, vytvárali plochy a mali i dekoratívnu funkciu. Tenším viazacím drôtikom sa na výrobky pripevňovali ešte ďalšie funkčné a ornamentálne prvky. Kostra i výplet bývali z hladkého alebo z viacerých navzájom stočených drôtov. Hotové výrobky sa povrchovo upravovali cínovaním. Niektoré druhy vo veľkých manufaktúrach sa aj niklovali a neskôr chrómovali a luxusné úžitkovo-dekoratívne predmety z mosadzného a medeného drôtu a plechu sa pozlacovali a postriebrovali. V prvých desaťročiach 20. storočia sa natierali aj olejovými farbami.
You Won't Believe How These Barrels Are Made! Inside a secret factory.
Zvonkárstvo
Na Slovensku prekvitalo zvonkárstvo najmä pred 1. svetovou vojnou. Bolo úzko späté s chovom oviec a dobytka. Do 20. storočia bolo rozšírené na Orave, v Liptove, na Pohroní, v Turci a Gemeri. Remeselnou výrobou kutých zvoncov zo železného plechu sa od 16. storočia zaoberali zvonkári v Jelšave. Vyrábali sa zvonce rôznych veľkostí a tvarov, zo železného plechu, zriedkavejšie z mosadze. V dielni pracovali okrem majstra štyria až piati učni. Konečnú fázu práce, ladenie, vykonával len majster zvonkár. Známa bola tiež výroba liatych zvoncov, zvlášť v Zázrivej, Ochtinej a vo Vlachove.
Unikátna zbierka zvoncov Mikuláša Gigaca. Mikuláš Gigac zo Šumiaca zbiera zvonce viac ako pol storočia. Jeho zbierka obsahuje vyše dvetisíc zvoncov zo Slovenska aj zo sveta. Zvuk zvoncov mu pripomína detstvo, keď pomáhal starému otcovi pri pasení dobytka.
Ľudové šperky
Väčšina šperkov ako sponky, háčiky, pracky, ozdobné ihlice a gombíky patrila k funkčným doplnkom ľudového odevu. Zhotovovali ich z mosadze, pakfónu, železa a olova. Drobné kovové predmety vyrábali väčšinou samoukovia. Prvé začalo do šperkárstva prenikať striebro. V ľudových šperkoch sa uplatnil celý rad techník: odlievanie, rytie, výzdoba razidlami, vyklepávaním, tepaním, prepilovaním a vytláčaním.
Umelecké spracovanie kovov dnes
V súčasnosti sa umeleckému spracovaniu kovov venuje mnoho firiem a remeselníkov na Slovensku.
Tradičné techniky
- Kovotlač: Ručné rotačné tvárnenie mäkkých plechov (meď, mosadz, hliník) do polguľových tvarov, ktoré slúžia ako polotovar na výrobu rôznych dekoratívnych a úžitkových predmetov.
- Tepanie: Technika umeleckého spracovania hlavne mäkkých kovov za studena, kedy sa rovný plech tvaruje do výšky, hĺbky, do oblých alebo ostrých záhybov pomocou prehlbovačov a razidiel.
- Cizelovanie: Jemnejšia technika tepania mäkkých kovov, pri ktorej sa drevenými prehlbovačmi vytvára požadovaná plastika.
- Rytectvo: Vytváranie ozdobného dekoru na rôzne predmety, väčšinou z farebných kovov, rytím, sekaním, gravírovaním.
Moderné technológie
- Rezanie vodným lúčom, laserom, plazmou, kyslíkom: Moderné technológie umožňujúce presné a efektívne delenie kovových materiálov.
- CNC obrábanie: Frézovanie, sústruženie, brúsenie, vŕtanie pomocou počítačovo riadených strojov.
- Zváranie: Spájanie kovových materiálov rôznymi technikami.
- Ohýbanie plechov a rúr: Tvarovanie kovových materiálov do požadovaných tvarov.
- Pieskovanie a lakovanie: Povrchová úprava kovových výrobkov.
Súčasní umelci a firmy
V maďarskom rodinnom podniku Intertechnika na juhu Budapešti zvárajú, režú laserom a ohýbajú špeciálne produkty pre maďarských umelcov z celého Maďarska. Tímy zložené z dizajnérov, strojníkov a umelcov pritom vyrábajú produkty, ktoré sú jedinečné a pútajú medzinárodnú pozornosť na výstavách. Laser vytvára umenie: Pred siluetou lesa z plechu vyrezaného laserom prebiehajú cez tisícky LED diód žiarivé tvary v rytme zvukov podnecujúcich k meditácii. Nástenné obrazy dýchajú v takte hudby spievajúcich mís, kontrabasu a doznievajúceho zvuku gongu. Techno sa stretáva so smerom Zen. Maďarský umelec Márton Nemes dva roky plánoval a vyrábal pre výstavu „Techno Zen“. V lete 2024 na základe toho vytvoril maďarský pavilón na Bienále v Benátkach, najväčšej výstave súčasného umenia na svete. Umožnila to firma Intertechnika, malý maďarský rodinný podnik.
Firma Intertechnika sa stala inštitúciou na maďarskej umeleckej scéne. V spolupráci s miestnou univerzitou umenia tam študenti každý rok vypracúvajú svoje záverečné práce. Peter Alasztics nabáda deväťčlenný tím dizajnérov, aby posúval hranice. V ďalšom kroku chcú obaja bratia zvýšiť mieru automatizácie vo svojej výrobe. Oseon, softvér firmy TRUMPF, je pripravený v štartovacích jamkách. Nasledujú tým tradíciu svojich rodičov, neustále investovať do nových technológií a softvéru. Oseon má zefektívniť a zhospodárniť výrobu ich štandardných produktov. Vďaka tomu ostane väčší priestor na umelecké produkty, na kusovú výrobu. „Inovácie si vyžadujú myslenie vždy chcieť vytvoriť niečo nové,“ vraví Peter Alasztics.
Na Slovensku pôsobí mnoho firiem a remeselníkov, ktorí sa venujú spracovaniu kovov. Medzi nimi sú:
- RETUX, s. r. o., Bratislava: Výrobky z nehrdzavejúcich ocelí.
- DANITA, spol. s r. o., Skalica: Výroba častí strojov a súčiastok na zákazku.
- Nova-S, a.s., Brezová pod Bradlom: Výroba strojov na spracovanie drôtov a pletív.
- ALMASTER s.r.o., Ivanka pri Dunaji: Výroba a predaj doplnkov k plastovým, hliníkovým a dreveným oknám.
- KOVO-M s.r.o., Skuteč, ČR: Zákazková strojárenská výroba. Zváračské práce. Výroba brán, plotov a oceľových konštrukcií.
- Metal One, s. r. o., Ladce: CNC obrábanie. Frézovanie, sústruženie, brúsenie, vŕtanie. Výroba prototypov a malosériových produktov.
- Dr. JKT s.r.o., Lovčica-Trubín: Predaj, servis a diagnostika priemyselných pohonov a hydraulických systémov.
- ERGOZET s.r.o., Brno: Kovoobrábacie práce, tepelné spracovanie a povrchové úpravy výrobkov.
- KOVATOM s.r.o., Strážovice, ČR: Výroba sústružených strojových dielov.
- ARTEMIS MACHINERY s. r. o., Bratislava: Kovoobrábanie. Trieskové opracovanie kovov, CNC frézovanie, hĺbkové vŕtanie.
- RP HUJO spol. s r.o., Bytča-Mikšová: Precízne obrábanie plechov. Ohýbanie, zváranie a ďalšie odborné postupy v oblasti spracovania plechov.
- STAPPERT SLOVENSKO a. s.: Ušľachtilé ocele.
- Kovovýroba MP s.r.o, Borský Mikuláš: Komplet kovovýroba výrobu nerezových ,hliníkových a oceľových konštrukcií.
- Dominik Gribus - KINGSTEEL, Nižný Tvarožec: Kovovýroba jednoduchých konštrukcií na mieru a iné zváracie práce.
- MALEX, s.r.o., Bratislava - Podunajské Biskupice: Profesionálna partia odborníkov na interiérové a exteriérové úpravy.
- T.S.TECHSTAV s.r.o., Detva: Stavebná firma zaoberajúca sa uskutočňovaním a dokončovaním realizácii stavieb.
- M & S WELD, s.r.o., Čadca: Kompletné zváracie práce.
- Kovovýroba Bielčik, Myjava: Kvalitné výrobky z kovu a nerezu. Klasické, posuvné či automatické garážové brány, ploty a mreže.
- Vladimír Šútor kovovyroba, Oslany: Zváracie a zámočnícke práce kovovýrobu a aj predaj palivového dreva.
- UMELECKÉ KOVÁČSTVO NITRIANSKE PRAVNO s. r. o.: Kovovýroba-umelecká-zámočnícka-zákazková.
- VAMEX PLUS, spol. s r. o.: Výroba kovaných brán, zábradlí a plotových dielov.
- ZÁMOČNÍCTVO KOVO, spol. s r.o.: Výroba a montáž oceľových konštrukcií, hál, skladov, opláštovanie, kovovýroba, kované brány, nerezové brány a zábradlia.
Príklad majstra remesla: Cyril Horák
Denník Pravda priniesol príbeh Cyrila Horáka, ktorý sa venuje umeleckému spracovaniu kovu. Jeho cesta k remeslu bola zaujímavá. Už ako školák bol fascinovaný rozžeraveným železom a kováčskymi dňami na hrade Helfštýn. Hoci vyštudoval banícku fakultu, po troch rokoch odišiel a začal pracovať ako umelecký kováč. V družstve sa učil od staršieho majstra a zdokonaľoval sa metódou pokus-omyl. Po zmene režimu odišiel do Nemecka podkúvať kone a neskôr si otvoril dielňu v košickej Uličke historických remesiel. Cyril Horák vyrába interiérové doplnky, kozubové náradie, plastiky, kované misy či svietniky. Nevenuje sa exteriérovým výrobkom ani podkúvaniu koní. Svoje výrobky nefarbí, necháva vyniknúť čaro kovaného železa.
Výroba medených tanierov
Výroba medených tanierov je výtvarné umenie, ktoré sa odovzdáva po stáročia. Meď je kov, ktorý je tvárny, ťažný a odolný voči korózii, vďaka čomu je ideálnym materiálom na použitie pri výrobe dekoratívnych predmetov, šperkov a rôznych domácich potrieb. Prvým krokom pri výrobe medeného plechu je navrhnutie požadovaného umeleckého diela a jeho prenos na medený plech. Tento proces si vyžaduje, aby zručný umelec vytvoril zrkadlový obraz alebo lept na kus papiera, ktorý sa potom môže preniesť na povrch medenej platne.
Jednou populárnou technikou pri výrobe medených dosiek je razenie. Tento proces zahŕňa zdvihnutie dizajnu z medenej dosky, čím sa vytvorí trojrozmerný efekt, ktorý dodáva hĺbku a vizuálny záujem. Pri vytváraní tohto efektu umelec starostlivo vrství meď, aby vytvoril úžasný hmatový zážitok a živý kontrast. Ďalšou populárnou technikou pri výrobe medených plechov je leptanie. Táto technika zahŕňa odstránenie vybraných oblastí medi z platne na vytvorenie dizajnu alebo obrazu. Umelec môže použiť kyseliny a špecializované nástroje na dosiahnutie požadovaných efektov a hĺbok.
Zručnosť medeného plechu je viac než len forma umenia, je to veda. Vyžaduje si to nielen precízne techniky, ale aj znalosti a zručnosť pri zváraní, tepaní a dokončovaní.
Umelecká výroba hudobných nástrojov
Bratia Farkašovci v malej dielni v Košiciach vyrábajú klasickým spôsobom husle. Bratia Ľubomír a Vladimír vyštudovali odbornú husliarsku školu v českom mestečku Luby pri Chebe, neskôr stážovali u husliarskych majstrov. "Výhodou tohto remesla je jeho kreatívnosť, človek sa stále niečo nové dozvedá, aj keď drobnosti a niekam ho to vždy posunie," hovorí Ľubomír. Muzikantsky boli založení už ich rodičia, ktorí ich od detstva viedli k hudbe. "Husliarina ma dosť ťahala. Zaujímalo ma to po manuálnej zručnej stránke, ako aj po umeleckej, čo sa týka hrania. Vytvorenie jedných huslí je náročná a komplexná práca, podľa nárokov a podmienok trvá aj niekoľko mesiacov. Cena sa pohybuje od 1000 eur nahor. Okrem huslí vyrábajú bratia aj iné sláčikové nástroje, opravujú tiež gitary či mandolíny. Predtým pôsobili v Spišských Vlachoch, do Košíc ich začiatkom tohto roka priviedol väčší okruh potenciálnych záujemcov a úsilie orientovať sa viac na zákazkovú výrobu. Ako Farkašovci hovoria, štandardne sa u huslí robí model Stradivari a Guarneri, odchýlky sú v tvare. Každé husle majú pritom svoju dušu, a to nielen v obrazovom zmysle. "Je to taký malý kolíček vo vnútri, cez ktorý sa prenáša vibrácia nástroja na spodnú dosku a tá slúži ako rezonátor a vracia ten tón. Nebyť toho, tak nástroj nehrá. A čo je na výrobe huslí najťažšie?
František Kostúr, študent Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, sa popri štúdiu venuje výrobe fujár a ďalších tradičných ľudových hudobných nástrojov (píšťalky, valaské priečne flauty, dvojačky a i.). Tejto ľudovo-umeleckej činnosti sa venuje od roku 2012. Dôležitý je zvuk nástrojov, ale aj ich výzdoba. Pri začiatkoch tvorby zdobil nástroje klasickým spôsobom, moril, vyrezával a leptal kyselinou dusičnou. Neskôr prešiel na náročnejší a pracnejší spôsob výzdoby - techniku vbíjania kovových prefabrikátov do tela nástroja. Ornamentika týchto nástrojov je osobitá, avšak, čo je podstatou tejto ornamentiky, priamo vychádza z tradičných foriem ornamentiky ľudových nástrojov. Takéto nástroje sú z väčšej časti tmavej alebo tmavohnedej farby. Použité ornamenty sú prevažne charakteru kvetinových štylizácií rôzneho druhu a ozdobných pozdĺžnych pásov zvlneného plechu. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť jeho učiteľa, Dušana Šúra z Banskej Bystrice, ktorý ho všetko o tejto výzdobe naučil. Práve Dušan Šúr spolu s Jánom Šteskom (obaja z Banskej Bystrice) boli priekopníci vybíjaných fujár a nástrojov celkovo, pričom Dušan Šúr je stále aktívny výrobca. So svojou fujarou sa zúčastnil aj minuloročnej súťaže výrobcov tradičných ľudových hudobných nástrojov s názvom „Instrumentum Excellens“ pod záštitou Podpolianskych slávností v Detve.
tags: #umelecka #vyroba #z #plechu