Publicista a spisovateľ Vladimír Ferko bol priekopníkom literatúry faktu na Slovensku. V súvislosti s touto nezabudnuteľnou postavou slovenskej žurnalistiky a publicistiky si pripomíname sté výročie od jeho narodenia. Vždy keď je reč o literatúre faktu v oddaných službách slovenskej vlasti, rozhodne nemožno obísť reportéra a spisovateľa Vladimíra Ferka. Rozhľadeného, kultivovaného, pracovitého a skromného rozprávača, propagátora slovenských triumfov a analyzátora strastí. Muža ochotného putovať za témami oslňujúcimi, ale aj skromnými, ktoré oslnia až po odplavení hlušiny klamných predstáv. Po tridsiatich rokoch kultivovania a inovovania žánru literatúry faktu je Vladimír Ferko dnes považovaný za jeho klasika.
Zákon smotany: Eseje o spoločnosti a tabuizovaných témach
Medzi významné diela Vladimíra Ferka patrí aj kniha Zákon smotany, ktorá predstavuje zbierku publicistických esejí na rôzne témy. V roku 2000 siahol Vladimír Ferko aj k žánru eseje. Kniha Zákon smotany je súborom esejí, v ktorých sa dotýka predtým tabuizovaných či zámerne obchádzaných tém súžitia rôznych etník žijúcich v historicky exponovanom stredoeurópskom priestore. V týchto esejach sa Ferko zaoberá rôznymi aspektmi slovenskej spoločnosti, históriou, kultúrou a vzťahmi medzi ľuďmi. Knihu Zákon smotany si môžete požičať v 15 knižniciach po celom Slovensku, čo svedčí o jej dostupnosti a záujme čitateľov.
Čitateľská odozva na dielo naznačuje jeho priamočiarosť a trefnosť:
„naozaj príjemné dielko, mám tušenie, že už druhý krát asi nebude tlačené dlhšiu dobu. neodporúčam čítať havloidom, slniečkárom a protislovenským živlom. zbytok si užije trefné spojenia v atmosfére bystrých viet a postrehov.“
O elitách a inteligencii
V súvislosti s inteligenciou vyvstáva aj problematika elity, na absenciu ktorej upozornil šéfredaktor Demko (Demko 2006). Pojem elita je latinského pôvodu (z lat. eligere - vyberať, vyvoliť). Pôvodne bol tento pojem používaný v súvislostiach s predmetmi a výrobkami vysokej kvality a až na prelome 18. a 19. storočia sa začal používať v súvislosti s ľuďmi.
Rôzni humanitní vzdelanci vytvorili náuky (tzv. teórie) o elitách, ktoré sú poväčšine venované politickým mocenským špičkám. Najvýznamnejšími klasickými predstaviteľmi takýchto náuk o elitách sú C. H. Saint-Simon, F. Nietzsche, K. Marx, G. Mosca, V. Pareto, R. Michels. Tieto náuky o elitách vychádzajú z faktu, že ľudia sú si biologicky a psychologicky nerovní. Táto prirodzená nerovnosť je základom nerovnosti spoločenskej, ktorá je tiež prirodzená a večná. Dôsledkom je hierarchické rozvrstvenie každej spoločnosti. Hlavným činiteľom hierarchickej stratifikácie spoločnosti je fenomén moci a tá delí spoločnosť na dve základné časti - vládnucu triedu, t. j. elitu a ovládanú triedu, t. j. ne-elitu.
Podľa náuky o elitách je rozdelenie spoločnosti na elitu a non-elitu prítomné v každej spoločnosti. A väčšina „teoretikov“ elít tvrdí, že elita si zachováva svoje dominantné postavenie prostredníctvom kombinácie nátlaku a manipulácie. Relatívne malý počet príslušníkov elity umožňuje jej členom jednať spoločne, vedome a súdržne. Kvalita elít i inteligencie vôbec by mala byť posudzovaná podľa „úžitkových“ vlastností pre spoločnosť - podľa ich prínosu k humánnemu rozvoju spoločnosti. K takýmto vlastnostiam patrí schopnosť preniknúť k podstate veci či javu, čo niektorí vzdelanci charakterizujú ako duševný zrak. Táto schopnosť je ovplyvnená inteligenciou, inteligenčným kvocientom, pričom brilantná inteligencia je vlastnosťou skôr výnimočnou ako všeobecnou. Preto treba ku kvalite elít priradiť požiadavku humánnej etiky, pretože aký prínos pre spoločnosť reprezentuje vysoko inteligentný jedinec s amorálnymi vlastnosťami?
Slovensko-maďarské spolužitie v dejinách
Jednou z tém, ktorých sa Zákon smotany dotýka, je aj spolužitie rôznych etník. Napríklad spolužitie Slovákov s Maďarmi v stredoveku bolo vcelku pokojné. Tisícročný útlak bol účelovým, obranným mýtom z našej strany. Králi sa viac starali o poľovačky a intrigy v pretrvávajúcich bojoch o moc so šľachtou ako o ľud a jeho problémy. Viacerí uhorskí králi ostali v dobrej pamäti našich predkov, legendárneho kráľa Mateja mali skutočne radi. Disharmonické tóny do vzájomného spolužitia vniesli politici, predchodcovia tých, čo maďarský ľud vohnali do dvoch svetových vojen - obidva razy na strane porazených agresorov.
Život a novinárska dráha Vladimíra Ferka
Vladimír Ferko sa narodil 10. augusta 1925 vo Veľkom Rovnom a zomrel 24. októbra 2002 v Bratislave. Po skončení meštianskej školy prešiel viacerými robotníckymi zamestnaniami. Od roku 1949 bol redaktorom denníka Smena a zároveň popri zamestnaní študoval. V roku 1954 zmaturoval na gymnáziu v Bratislave a v roku 1958 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK). Do roku 1965 bol redaktorom, reportérom a zástupcom šéfredaktora denníka Smena. Zároveň bol korešpondentom bulharského denníka Narodna mladež Sofia a gruzínskeho denníka Molodoj Leninec Tbilisi. V rokoch 1965-1969 viedol publicistické oddelenie týždenníka Predvoj a bol šéfredaktorom týždenníka Nové slovo. V rokoch 1969-1985 bol reportérom a vedúcim Smeny na nedeľu. Za reportáže publikované v roku 1968 nemohol v čase normalizácie písať pod vlastným menom. Jeho reportáže tak čitatelia Smeny na nedeľu poznali pod pseudonymami Matej Haľabica, či Andrej Kadák.
Knižne debutoval Vladimír Ferko po deviatich rokoch intenzívnej novinárskej práce. Jeho knihy sú zmesou popularizačného výkladu, reportáže a eseje. Dominantnou témou jeho tvorby bolo Slovensko, jeho príroda a súčasnosť.
Drotárstvo: Rodinné dedičstvo a odkaz slovenskej vynaliezavosti
Jeho hlboký reportérsky a spisovateľský ponor do drotárskej problematiky sa zvyčajne zdôrazňuje, a nepochybne oprávnene. V súvislosti s drotárskou problematikou sú dominantné najmä dve knižné diela: odborníkmi charakterizovaná „drotárska biblia“, kniha s názvom Svetom, moje, svetom (1978), a románová syntéza drotárskych tradícií v podobe knihy Ako divé husi (1994), ktorú napísal so synom Andrejom a ktorá sa dočkala aj filmového spracovania.
Ferkovi sa podarilo vo výraznej miere vymýtiť predsudky a povery okolo drotárstva. Vykonal veľa prospešného pre „imidž“ slovenského drotára dávnych čias. Odpovedal na zásadnú otázku: Čím drotár vlastne bol? Bol to zaznávaný žobrák - alebo uznávaný majster? Rozhodujúcu úlohu má topografia tejto otázky: Čím boli drotári u nás doma, v rakúsko-uhorskej monarchii, prípadne ešte aj v predvojnovej ČSR, a čím boli vo svete, v zahraničí? Ferko svojím dramaticko-historickým a dokumentárne rozhľadeným ponorom do drotárskej problematiky ukázal a dokázal, že boli napospol úspešní vo svete, ktorý s uznaním prijal ich služby.
Aj v drotárskej histórii sa osvedčila pravdivosť príslovia o tom, že doma málokto môže byť prorokom a málokto sa dočká uznania a vďaky. Doma sa na našich drotárskych vyslancov najmä zbohatlíci a „úspešnejší poddaní“ pozerali cez prsty, ale mohli v tom byť aj prímesi závisti a zloby z poznania, že slovenskí drotári doma zaznávaní, obstáli vo svetovom testovaní. Pravdaže, chudobní ľudia v slovenskej domovine boli drotárom vďační za ich pomoc, za ich „remont“ poškodených vecí v časoch, keď na nové zariadenia, nástroje a riad nedostávalo sa prostriedkov. Pre chudobných bol drotárov príchod neraz východiskom z ťažkostí.
Slovenskí drotári sa vonku zbavili príťaže domácich predsudkov i nedôvery. Ukázali, čo vedia, a brány pragmatického, najmä západného sveta sa pred nimi čoraz viac otvárali. Pragmatizmus neholduje predpojatým zábranám, riadi sa praktickým heslom „ak vieš, tak dostaneš“, prípadne „ak vyriešiš problém, zatlieskame a vhodíme mince do klobúka“. Isto našim drotárom vo svete pomáhal aj šporovlivý kopaničiarsky návyk nič nezahadzovať, čo sa dá ešte trpezlivosťou alebo nejakým fígľom opraviť. Drotári potvrdili známy postreh: Ak Slovák dostane naozajstnú príležitosť, dokáže zázraky! Drotárska problematika je zaujímavá aj zo súčasných, moderných hľadísk. Azda to najzaujímavejšie v nej je spomínaná úcta k veciam a konštruktívna šporovlivosť, v čom dávni drotári ako keby predbehli dobu. Veď to je vlastne hlavný motív súčasného, moderného, environmentálneho prístupu k životu a svetu.
Na aké cesty sa vydáme s Dózom, Kramerovou, Plevčíkom a Vačkovou? | Na správnej ceste🚆
Aj slovenskí drotári pomáhali svojimi aktivitami zastaviť zlozvyk odhadzovania starých vecí už pri ich prvom, ľahkom poškodení. Praktizovali a svojím príkladom učili svet trpezlivo opravovať staré veci nespočetnekrát! Iste, sčasti ich k tomu dohnala bieda, ale sčasti aj povestný zdravý „sedliacky rozum“. Aj z tohto aspektu Ferko vo svojom knižnom i novinovom diele ukazuje a dokazuje, že slovenskí drotári boli - z hľadiska etických a ekologických kritérií dneška - obdivuhodne moderní už v starých časoch. Z tohto hľadiska pozoruhodne rezonovali s dneškom. Drotári na svojej púti svetom obstáli a všeličo dokázali vyriešiť, renovovať, zachrániť, ba aj vylepšiť. A ako pracovití a vynaliezaví aj akumulovať kapitál! Ferko nám ukázal, že v drotárskych skúsenostiach - napriek masarykovskému podceňovaniu „dráteníkov“ - sa skrýva všeličo cenné, len to treba naďalej trpezlivo vyhľadávať a prerozprávať v jazyku a súradniciach súčasnej praxeológie. S citlivým pohľadom a vlasteneckým zástojom, tak ako to práve on, majster reportérskeho pera, znamenite vedel.
Svet drahých kameňov a zlata
Medzi najzaujímavejšie knižné diela Vladimíra Ferka patrí populárno-vedecká kniha Žltý diabol, žltý boh (1978). Text tohto diela sa zaoberal pozitívnymi i negatívnymi funkciami a dôsledkami zlata v ľudských dejinách, resp. pozitívnymi i negatívnymi vzťahmi ľudí k tomuto vzácnemu kovu. Autor napísal vlastne populárnu sociológiu, psychológiu i etiku ľudských väzieb na zlato, no predstavil tento vzácny a ušľachtilý kov aj v neemociálnych súvislostiach: ako technický, finančný a ekonomický fenomén.
Nenásilnou cestou viedol čitateľa k poznatku, že zlato samo osebe nemá etickú hodnotu, nie je ani dobré ani zlé. Etickú hodnotu, kladnú alebo zápornú, majú len rozmanité vzťahy ľudí k tomuto kovu, motívy, ciele a zámery spojené s týmto drahým a vzácnym kovom, spolupôsobiacim spolu s inými (aj významnejšími) faktormi na dejiny ľudstva. Základnou väzbou tejto knihy bol vzťah ČLOVEK a ZLATO, čo znamenalo jednak to, že vrcholným hodnotiacim kritériom pre hodnotenie tohto legendárneho kovu bolo blaho, alebo naopak, utrpenie ľudstva, a jednak to, že hlavný hrdina tejto knihy, neživé zlato, mal a naďalej má sústavné prepojenie na ľudský faktor a odpovedá na otázku o význame zlata pre ľudstvo i pre jednotlivca. Je to väzba veľmi konkrétna a sugestívna, ľudsky vzrušujúca. Medzi diela s podobnou tematikou patria aj Veno z praveku (1962), Trinásť zlatých kameňov (1968), Diamanty (1975), Zlatá nostalgia (1975) a Magické kamene (1985).
Vklad Vladimíra Ferka do slovenskej kultúry a jeho ďalšie významné diela
Nepochybniteľný, výrazný a významný bol a naďalej je vklad Vladimíra Ferka do slovenskej knižnej kultúry vo sfére literatúry faktu. V súčasných temnotách bibliofóbnej pandémie by reedície Ferkových majstrovsky napísaných a čitateľsky atraktívnych kníh zasvietili ako majáky. Lenže súčasné davy smartfónov, ktoré tu strašia namiesto ufónov, by takéto reedície ani trochu neosvietili. Im knižnice - v duchu inovovaného aforizmu Victora Huga - slúži tak ako eunuchom hárem.
Ferko systematicky a dlhodobo, štúdiom faktografických, vedeckých materiálov i osobným poznaním získaval poznatky o Slovensku, ktoré zužitkoval vo vlastivednej, encyklopedicky koncipovanej publikácii Kniha o Slovensku (1978), ku ktorej neskôr pribudla aj podobne orientovaná obrazová a textová publikácia Slovensko - moja vlasť (1996). V nich vyvrcholil Ferkov dlhodobý zámer predstaviť Slovensko ako historickú, kultúrne i prírodne bohatú krajinu. Kniha o Slovensku je sprievodcom po známych i menej známych i celkom neznámych miestach našej vlasti. Zavedie nás do mnohých miest a dedín, do múzeí i fabrických hál, do úchvatných podzemných siení i na vrcholce Tatier, k prameňom bystrín a riek, k zrúcaninám hradov, do moderných škôl a učilíšť, k atómovým reaktorom, k pracoviskám s elektronikou. Zoznámime sa s mnohými slávnymi rodákmi, s objavmi archeológov, s posledným dunajským zlatokopom i svojráznym husličkárom zo Šariša. Kniha je premysleným výberom informácií z jednotlivých regiónov Slovenska, komponovaných tak, aby sa všeobecné fakty obohacovali o regionálne zvláštnosti, čím vzniká vyvážený a ucelený obraz o krajine, jej histórii a jej prírodných unikátoch. Vo všetkých týchto dielach dominuje autorova úcta k faktom a faktografická nasýtenosť textu.
Od „prísne“ poňatého žánru literatúry faktu Ferko neskôr prechádza k forme faktografickej eseje v knihách Svetom moje, svetom… a Láska na Slovensku. Kniha Láska na Slovensku (1988) je rozsiahlym pohľadom na rôzne podoby lások na Slovensku a autor pri jej písaní využil rozsiahly archívny materiál, súdne spisy, rodinné kroniky. Faktografický základ témy oživuje ich príbehové podanie. Miera fabulácie v niektorých príbehoch je natoľko dominantná, že Lásku na Slovensku možno považovať za dielo pohybujúce sa na hranici literatúry faktu a beletrie. Okrem osvetlenia a priblíženia histórie vzťahu muža a ženy dokumentuje, že oblasť vzťahu muža a ženy sa za posledné polstoročie zásadne zmenila.
Osobitné miesto vo Ferkovej tvorbe zaujíma kniha Konopný kríž (1970). Je súborom próz, životných príbehov slovenských ľudí, ktorí boli po skončení druhej svetovej vojny nespravodlivo obvinení zo spolupráce s fašizmom, boli odvlečení Sovietskou armádou do Sovietskeho zväzu (prevažne na Sibír) a tu prežili peklo stalinských táborov - gulagov. Toto odvážne dielo, prvé s takouto témou v slovenskej literatúre, bolo na začiatku pookupačnej normalizácie (1970) stiahnuté z predaja a zošrotované.
Knižné diela Vladimíra Ferka:
- Tajfún je dobrý vietor (1959)
- Veno z praveku (1962)
- Červený delfín (1964)
- Na dne sveta (1964)
- Trinásť zlatých kameňov (1968)
- Konopný kríž (1970)
- Diamanty (1975)
- Zlatá nostalgia (1975)
- Kniha o Slovensku (1978)
- Svetom, moje, svetom (1978)
- Žltý diabol, žltý boh (1978)
- Magické kamene (1985)
- Láska na Slovensku (1988)
- Zlatá kniha Slovenska (1991)
- Martin na čiernom koni (1992)
- Príbehy dračích cisárov (1993)
- Ako divé husi (1994, spoluautor Andrej Ferko)
- Pravda Ruda Pravdíka (1995)
- Slovensko - moja vlasť (1996)
- Zákon smotany (2000)
Vladimír Ferko o svojej tvorbe a spoločnosti
V rozhovore s Milanom Kendom v roku 1994 sa Vladimír Ferko dotkol mnohých tém. Na otázku, ako sa z novinára metamorfuje autor knižnej literatúry faktu, Ferko odpovedal: „Zrejme je to z veľkej miery záležitosť letory i blízkosti novinárskej a spisovateľskej tvorby. Priam tak ako je fakt stavebným materiálom literatúry faktu, je aj stavebným prvkom novín - dennodenne pracujú s tisícami faktov - informácií. Noviny však žijú jeden deň. Ich efemérnosť a diktát z nej vyplývajúci sa po čase môže zmeniť na krunier, aj rakovi je tesno v starom pancieri. Kdesi tu vzniká túžba sám sebe zdvihnúť latku.“
Za svoje najmilšie knihy považoval Knihu o Slovensku, Lásku na Slovensku a monografiu o drotároch - Svetom, moje, svetom. Svoju voľbu pri Svetom, moje, svetom odôvodnil: „Fakt, že som ešte zažil čas, hoci dožívajúcej drotárskej slávy, že som osobne poznal mnohých drotárov, ich dramatické osudy, bizarné príbehy, víťazstvá i prehry a smútky mi sprvu nebadane a potom čoraz nástojčivejšie pripomínal povinnosť voči rodnému kraju i voči mojim blízkym, veď dedo i otec prežili kus života v Gruzínsku ako drotári. A keď som si uvedomil, že drotárstvo upadáva do zabudnutia, že sa o ňom hovorí len v súvislosti so psotou a biedou, že o hospodárskom zázraku, ktorým drotári premenili najchudobnejšiu stolicu na najbohatšiu, nevedia nič ani na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, tak voľba mohla byť len jedna.“
Vladimír Ferko bol nositeľom prestížnej Ceny Egona Ervína Kischa z októbra 1993, ktorá sa udeľuje za celoživotné dielo. Získal tiež Cenu Fraňa Kráľa (1985) a Dve Ceny Zväzu slovenských spisovateľov za Svetom, moje, svetom a Lásku na Slovensku. O postavení kultúry v porevolučnom období povedal: „Ja som politické prepólovanie Európy v našich končinách nikdy nespájal so všeobecným zlepšením podmienok pre kultúru. Kapitalizmus nie je nijakým rajom spravodlivosti. Kultúru odsúva do ponižujúcej role prosebníka a neraz aj žobráka. Ak ju aj demokraticky nenúti klaňať sa novému božstvu, tak ju totalisticky donucuje rešpektovať ho...“
tags: #vladimir #ferko #zakon #smotany