V 18. storočí sa poľnohospodárstvo na území Slovenska vyznačovalo postupnými zmenami v osevnej štruktúre. Sociálne a klimatické podmienky v tomto období podnecovali poddaných k inováciám, čo viedlo k prechodu od úhorového hospodárenia k intenzívnejšiemu využívaniu pôdy. Priaznivé podmienky pre poľnohospodársku výrobu určovali celý spôsob života tunajších ľudí. Obrábanie pôdy, pestovanie rastlín a chov zvierat ovplyvňovali nielen stravovanie a stavebný vývoj obce, ale aj miestne zvykoslovie, ľudový odev, hudobné a tanečné prejavy či umeleckú kultúru obyvateľov.
Kukurica: „Turkyňa“ na slovenských poliach
Kukurica (lat. Zea mays) je plodina s bohatou históriou, ktorá sa na naše územie dostala v roku 1725 z Turecka, preto sa často označovala ako „turecká pšenica“ alebo „Turkyňa“. Známa etnologička Katarína Nádaská uvádza, že na juhu Slovenska sa kukurica udomácnila už počas 17. storočia v čase vojnových nepokojov. Prvé písomné zmienky o pestovaní kukurice v Holíči sa datujú do 18. storočia.
Technológia pestovania a spracovania v minulosti
V minulosti bolo obilie predplodinou kukurice. Na pôdu sa potom dal maštaľný hnoj, zorala sa a následne tam siala kukurica. Najpoužívanejším hnojivom v tejto oblasti bol už spomínaný maštaľný hnoj, ktorý sa zaprával orbou. Príprava pôdy na pestovanie kukurice spočívala v tom, že sa pôda na jeseň zorala nahrubo, na jar sa hlina zrovnala a v máji sa sialo. Osivom boli najlepšie zrná z najlepších klasov, ktoré sa siali do hniezd v spone 40 x 40 cm. Každý sedliak osial kukuricou cca 20-30 % pôdy, ktorú obrábal.
V septembri sa klasy vylamovali a zvážali do stodôl. Po vysušení sa zrná oddeľovali od klasov (moržovanie) na drevených stoličkách s upevneným nožom alebo neskôr pomocou „moržuvákov“. Kukurica sa mlela na múku a pripravovala ako kukuričná kaša, ktorá sa podávala nasladko s cukrom alebo naslano so škvarkami.
Zemiaky: „Druhý chlieb“ slovenského vidieka
Hoci sa nám dnes zemiaky javia ako samozrejmá súčasť stravy, do Rakúsko-Uhorska dorazili až v 18. storočí. Prvé zmienky o ich pestovaní na Slovensku pochádzajú z polovice 18. storočia, pričom významným míľnikom bolo dielo mnícha Cypriána z Červeného Kláštora z roku 1768. K masovejšiemu rozšíreniu však prispeli až poľnohospodárske reformy Márie Terézie a katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 - 1773.
História očami zemiaka - Leo Bear-McGuinness
Cesta k rozšíreniu švábky
Významnú úlohu pri presadzovaní zemiakov zohral študent Tomáš Šváby, ktorý ich nechal rozmnožiť vo Veľkej Lesnej, čím vzniklo ľudové pomenovanie „švábka“. V severných oblastiach Slovenska, ako sú Kysuce či Liptov, sa zemiaky stali hlavnou zložkou výživy a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. Rozmach pestovania zemiakov nastal až na začiatku 19. storočia, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali.
Porovnanie pestovaných plodín
| Názov plodiny | Hlavné využitie v 18. storočí | Charakteristika |
|---|---|---|
| Kukurica | Potrava, krmivo, kúrenie | Teplomilná, vysoké výnosy |
| Zemiaky | Hlavná potravina, prevencia hladu | Nenáročné, vhodné pre vyššie polohy |
Techniky obrábania pôdy
Kvalita úrody bola priamo závislá od techniky obrábania. V 18. storočí sa ako základné náradie používalo radlo, ktoré postupne nahrádzal drevený pluh. Pole sa na jeseň zoralo nahrubo, na jar sa pôda zrovnala a následne prebehla sejba. Maštaľný hnoj bol najpoužívanejším hnojivom, ktoré sa do pôdy zaprávalo orbou. Pod vplyvom obilnej konjunktúry sa veľkostatok v druhej polovici 19. storočia začal orientovať na výrobu poľnohospodárskych produktov pre trh. Skončil zabehnutý tisícročný trojpoľný systém, úhorové hospodárenie a začali sa pestovať nové plodiny, predovšetkým kukurica, zemiaky a ďatelina.
tags: #18 #storocie #pestovanie #zemiakov #a #kukurice