Diviak lesný (Sus scrofa), v poľovníctve známy aj ako „čierna zver“, je druh z rodu Sus. Patrí medzi najcharakteristickejších a zároveň najrozšírenejších obyvateľov slovenských lesov. Tento divoký príbuzný ošípanej si zaslúži obdiv nielen vďaka svojmu výzoru, ale aj spôsobu, akým žije.
Výskyt a rozšírenie
Diviak lesný obýva celú južnú polovicu Eurázie a severnú Afriku. V Európe nežije prakticky len vo Veľkej Británii, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. Obýva rôzne habitaty a vynikajúco pláva, čo mu umožňuje osídľovať aj ostrovy v širokých tokoch alebo na jazerách. Pôvodne sa vyskytoval iba vo väčších lesných (predovšetkým listnatých a zmiešaných) oblastiach, dnes je rozšírený aj v kultúrnej krajine s roztrúsenou zeleňou. Diviak pôvodne obýval mokrade a močiare, no dnes je jeho hlavným prostredím les. Najčastejšie sa nachádzajú v listnatých a zmiešaných lesoch, kde nájdu dostatok úkrytov a potravy. Naučil sa tolerovať aj rušivé faktory spojené s ľudským prostredím.
Na Slovensku sa vyskytujú dva poddruhy:
- V západnej časti stredoeurópska (Sus scrofa scrofa)
- Na východnom Slovensku karpatsko-balkánska (Sus scrofa attila)
Vzhľad a telesné charakteristiky
Diviak lesný sa vyznačuje štetinatou, hrubou srsťou a tenkým chvostom. Sfarbenie býva rôzne od svetlohnedej po čiernu až červenohnedú farbu, občas je možné aj biele a bielo fľakaté sfarbenie (albín). Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske.
Rozmery a hmotnosť
| Charakteristika | Samce | Samice |
|---|---|---|
| Dĺžka tela | 0,9 m až 1,8 m | |
| Dĺžka chvosta | 15 - 30 cm | |
| Hmotnosť | 50-190 kg (v Karpatoch až 350 kg) | 35-160 kg |
Srsť
Diviak má hustú a pevnú srsť, ktorá je najčastejšie tmavohnedá až čierna, meniaca sa v závislosti od oblasti tela a umožňuje mu vynikajúce maskovanie v lese. Zimná srsť býva tmavšia a štetiny v nej, najmä na chrbte, sú podstatne dlhšie. Štetiny sa niekedy používajú ako trofeje, môžu sa z nich viazať štetky na poľovnícke klobúky. Letná srsť je redšia a tvorí ju len kratšie štetiny bez podsady. Diviačia zver si mení srsť raz do roka, a to začiatkom jesene. Na jar jej však vypadá podsada a zimné štetiny a čoskoro jej postupne začína vyrastať nová srsť.
Rozdielne znaky poddruhov
- Stredoeurópska sviňa divá: Tmavá až čierna, dĺžka lebky nepresahuje 41 cm.
- Karpatsko-balkánska sviňa divá: Svetlejšia a mohutnejšia, dĺžka lebky dospelých jedincov presahuje 41 cm (od 41 cm do 47 cm).
Zuby a kly
Samce aj samice majú vyčnievajúce očné zuby (kly), no samice majú menšie kly. Kly sú nebezpečnou zbraňou a súčasne nástrojom na trhanie koreňov. Diviačie kly predstavujú hlavnú poľovnícku trofej z tejto zveri. Podľa dĺžky a tvaru klov možno aspoň približne určiť vek jedinca. Až dve tretiny klov bývajú vrastené do čeľusťových kostí, preto ich treba veľmi opatrne vyberať.
Diviak má spolu 44 zubov, v čeľusti a sánke sú na každej strane 3 rezáky, 1 špičiak, 4 črenovce a 3 stoličky. Výmena mliečneho chrupu za trvalý sa končí v 22. mesiaci, ale posledná tretia stolička úplne dorastá až v 24. mesiaci a niekedy aj neskôr. Korene spodných a horných klov diviakov sú po celý život otvorené a stále dorastajú, pričom sa vzájomne obrusujú. Na rozdiel od samcov sa korene hákov diviačic vekom uzatvárajú, čiže háky nedorastajú po celý život jedinca. Starým diviačiciam sa skracujú postupným obrusovaním.
Životný štýl a správanie
Diviačia zver žije predovšetkým v teplejších polohách vo vlhkejších listnatých dubových a bukových lesoch, ktoré sú obklopené alebo prestúpené poľnohospodárskou pôdou. Žije aj v zmiešaných lesoch, menej ihličnatých. Diviačia zver vedie nočný a spoločenský život, len staršie diviaky žijú samotársky.
Sociálna štruktúra
Diviaky sa zvyknú zoskupovať do čried. Diviačia čriedu tvoria diviačice s diviačatami, ktorú vedie najskúsenejšia a najstaršia diviačica, ktorá ju ochraňuje. Vodcom skupiny je samica - matka mladých diviačikov. Ostatné zvieratá sa viac alebo menej pripájajú ku skupine. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roku, až kým pohlavne nedospievajú. Samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania, počas ruje, kedy medzi sebou bojujú. Kance sa pridružujú ku skupine príležitostne bez toho, že by sa podieľali na starostlivosti o potomstvo.
Polovnictvo,Vabenie diviakov
Zmysly a pohyb
Diviak lesný má výborne vyvinutý sluch a čuch, no zrak je slabší. Zrakový zmysel naproti tomu hrá u diviakov podradnú úlohu. Majú malé oči, takže vidia dosť zle. Spoliehajú sa predovšetkým na sluch a citlivý predĺžený nos. Rypák im slúži aj na vyhrabávanie potravy. Pachové žľazy majú na záprstí hrudníkových končatín a označujú nimi stopu. Diviak lesný rýchlo behá a vynikajúco pláva. Pri behu väčšinou kľučkujú alebo ľahko klusajú a zväčša vydržia bežať iba niekoľko sto metrov.
Denný režim a hygiena
Diviačia zver je intenzívne prenasledovaná a z tohto dôvodu je aktívna v noci. Cez deň ležia na chránených močaristých miestach. Jednotlivé skupiny majú svoje pevné stanovište, najmä ak nie sú veľmi vyrušované alebo prenasledované. Tu trávia deň, odpočívajú v úkrytoch alebo sa bahnia. S príchodom večera diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním potravy. Opatrne sa približujú k okraju lesa, vždy istiac na všetky strany. V prípade nedostatku potravy dokážu prejsť veľké vzdialenosti, až kým nenájdu lepšie podmienky. S obľubou sa bahní v bahnisku, najmä v lete, a potom sa otiera o kmene stromov, kde zanecháva blatisté stopy - otierky. Takto sa ochladzuje a súčasne zbavuje kožných parazitov.
Rozmnožovanie a vývoj
Párenie diviačej zveri prebieha v zimných mesiacoch, v novembri až decembri, pričom diviaky často zvádzajú medzi sebou tuhé súboje. Obdobie párenia diviačej zveri nastáva v zimných mesiacoch v novembri a decembri, ale diviačice môžu byť rujné počas celého roka. Párenie môže prebiehať príležitostne aj v iných mesiacoch, ak diviačice neboli oplodnené pri prvom párení. Zaujímavosťou je, že počas zimného obdobia sa v úrodných rokoch pári aj časť mláďat z prvých vrhov samičieho pohlavia vo veku od 7 až 10 mesiacov.
Gravidita a mláďatá
Gravidita trvá od 114 do 118 dní (niektorí autori uvádzajú 108 - 121 dní alebo 16 až 17 týždňov). Samica privádza na svet 2-8, niekedy až 4-12 mláďat. Mláďatá dosahujú pri narodení hmotnosť od 1,1 do 1,3 kg. Mláďatá sa rodia zvyčajne v marci v pripravenom kotlíkovom ležovisku (hniezde), kde ostáva samica s mláďatami 10 dní. Potom ich vodí v blízkosti ležoviska, pričom si mláďatá hľadajú potravu. Pred nepriateľom ich zúrivo bráni. Dojčí ich asi 2 mesiace. Mláďatá sú po narodení pokryté typickými pruhmi, ktoré im slúžia ako maskovanie a cicajú dva mesiace. Diviačica ich vodí až do nasledujúceho párenia. Diviaky sa dožívajú v priemere 10 až 12 rokov, ale niektoré zdroje uvádzajú priemerne 20 rokov. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca života. Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje už v 15. mesiaci života.
Potrava
Diviaky sú typické všežravce, zožerú všetko čo nájdu - korienky, semená, plody, hľuzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy a zdochliny. Živia sa žaluďmi, hlodavcami a drobnou zverou, ako sú potkany a myši. Spôsobuje škody na poľnohospodárskych plodinách, ale v lese prerýva a prevzdušňuje pôdu a ničí živočíšnych škodcov, a preto je prevažne užitočná. V lesnom hospodárstve spôsobuje najväčšie škody prerážaním oplôtkov, ktoré slúžia na ochranu porastov proti škodám spôsobovaným prežúvavou zverou. Úžitok prinášajú lesu kyprením opadanky a účinným ničením drobných zemných cicavcov a škodlivého hmyzu.
Komunikácia
Diviaky používajú širokú škálu hlasových prejavov a reč tela na komunikáciu medzi sebou.
Hlasové prejavy
Diviačia zver sa ozýva kvičaním, spokojným krochkaním a zlostným grúlením. Často fučí, najmä pri intenzívnom vetrení. Majú široký hlasový repertoár, ktorý môže dobrý znalec tejto zveri i významovo rozoznávať. Prasiatka napodobňujú hlas svojej matky, takže vrh od každej diviačice má jedinečnú vokalizáciu. Poplachové výkriky počuť aj 500 metrov od diviačej čriedy.
- Spokojnosť: Kanec, keď je spokojný, vydáva zvuk „kro“.
- Bolesť: Silné kvíkanie diviačikov, ročného kanca aj ročnej diviačice znamená, že ich niečo bolí.
- Volanie k potrave: Keď diviačica objaví potravu, zvoláva prasiatka dokopy zvukom, ktorý jej vychádza z hrtana. Vzduch ženie cez nozdry, jej hlas je príjemný, radostný.
- Neistota: Pri neistote diviačica vydáva nozdrami znepokojivý, chrchlavý zvuk, nasávajúc vzduch z prostredia.
- Nebezpečenstvo: Ak sa diviaky splašila, vydávajú hlasité „uch‑uch“, akoby buchotali. Inokedy diviak pri vyplašení vydáva tvrdé, škrípavé „gu‑gu“. V prípade bezprostredného ohrozenia zaznievajú zvuky vysokých tónov. Hlboké tóny s nízkou frekvenciou sú upokojujúce. Len čo diviačica v čriede zacíti pach človeka či predátora, celkom ticho rečie čosi ako „g“, upozorní tak ostatných na nutnosť mlčať.
- Boj: Bojové volanie kancov sa nesie vo vysokom tóne. Keď je kanec veľmi nazúrený na svojho soka, sklápa čeľuste, seká klami a vydáva hlasitý zvuk, ktorý počuť na veľké vzdialenosti.
Reč tela a gestikulácia
- Chvost: Ak diviak vrtí chvostom alebo ho má spustený, je spokojný a pokojný. Ak vykrúti chvost dohora ako otáznik alebo ho nasmeruje šikmo hore ako paličku so štetcom, šípi nebezpečenstvo.
- Postrčenie: Diviačica pred východom do poľa sa na okraji lesa priblíži k prvému diviakovi, prednou časťou tela ho jemne postrčí dopredu a pritom kývne hlavou. Ostatné zvieratá vedia, čo to znamená.
Nebezpečenstvo a ochrana
Odborníci tvrdia, že diviak je najnebezpečnejšie zviera v našej prírode. Treba si preto dávať veľký pozor na stretnutie s týmto zvieraťom, môže nás to stáť život! Ak náhodou pri pokojnom hubárčení vyrušíte malé prasiatka so samicou, samica bez váhania na vás zaútočí. Taktiež pri strete so psom je toto stretnutie života ohrozujúce, keďže ide o príbuzného ich veľkého nepriateľa - vlka. Starý diviak sa postaví na odpor aj rysovi, medveďovi, psovi a aj vlkovi.
Ako sa správať pri stretnutí s diviakom?
- Nepokúšajte sa zisťovať, koľko ich je alebo čo robia.
- Nechoďte k nim, aby ste ich nevyprovokovali.
- Dôležité je nestavať sa im do cesty a neohroziť ich únikový priestor.
- Nepribližujte sa k zvieratám, aj keď vyzerajú pokojne.
- Ak nájdete pruhované prasiatka, nikdy by ste sa k nim nemali približovať, ani ich chytať.
Diviaky v blízkosti obydlí
Zver sa v okolí ľudských obydlí vyskytuje aj preto, že nemá dostatok potravy. Lákajú ich odpadky, ale aj vôňa jedla z kuchýň. Mesto na obyvateľov apeluje, aby nenechávali pri smetných nádobách voľne položený kuchynský odpad.
Hybridizácia diviakov
Farba srsti ako jeden zo základných znakov, ktoré boli modifikované počas procesu domestikácie, umožňuje jasné odlíšenie divých predkov od zdomácnených plemien. V priebehu posledných desaťročí sa dostala do popredia otázka hybridizácie medzi voľne žijúcimi populáciami diviakov a rôznymi plemenami ošípaných. Za jednu z hlavných príčin tohto fenoménu môžeme považovať zintenzívnenie chovu ošípaných, ktorého následkom sa farmy dostali do bezprostrednej blízkosti voľne žijúcich populácií. V niektorých regiónoch Európy (napr. v Bulharsku) sú ošípané bežne chované v polodivých podmienkach a teda kríženie s diviakmi je veľmi ľahko možné. Keďže polodivý chov domácich ošípaných sa vyskytuje aj na našom území, hlavne v oblasti južného Slovenska, je cesta pre ich kríženie s voľne žijúcimi populáciami diviakov otvorená.
Na druhej strane, podiel na tomto stave môže mať aj samotný farmový chov diviakov, ktorý sa stal populárnym v priebehu 20. storočia najmä z dôvodu produkcie kvalitného a pre spotrebiteľa lukratívneho mäsa. Keďže na týchto farmách je kríženie medzi diviakom a ošípanou za účelom zlepšenia reprodukcie a rastu bežnou praxou, v konečnom dôsledku vedie k zmene genetického zloženia populácie. V literatúre sa uvádza, že 5 až 10 % analyzovaných jedincov diviakov preukazuje určitý stupeň introgresie domácimi ošípanými. Avšak, súčasné štúdie naznačujú, že introgresia génov domestikovaných plemien do západoeurópskych populácií diviakov môže byť značne väčšia.
Výskyt anomálií sfarbenia tela diviakov je teda naozaj výsledkom či už zámerného kríženia diviakov a ošípaných z minulosti alebo naopak neúmyselného kríženia, ku ktorému môže dochádzať pri polodivom chove ošípaných. Takéto kríženie však nie je možné považovať za normálne a preto je na zamyslenie možno aj práve pri spoločnej poľovačke na diviaky, či ponechať tieto anomálie sfarbenia diviakov nepovšimnuté alebo zamieriť na takého jedinca a stlačiť spúšť. Genetické založenie sfarbenia diviakov je jedinečné a očarujúce zároveň.
Odstrel čiernej zveri
Odstrel čiernej zveri je značne problematický vzhľadom k jej nočnému spôsobu života a migrácii. Meradlom pri love diviačej zveri by mala byť najmä telesná vyspelosť a skutočnosť, že pri súčasných pomeroch je potrebné splniť asi 70 % plánu lovu v kategórii prasiatok, 20 % v kategórii I. vekovej triedy (starých do 24 mesiacov) a iba 10% dospelej zveri. Rozlišujeme aj II. vekovú triedu (3 - 4 roky) a III. vekovú triedu (od 5 rokov). Presnejšie zaradenie jedinca však býva vo voľnej prírode problematické. Diviaka III. vekovej kategórie by sme mali uloviť ako trofej iba tam, kde je skutočne zaručená prítomnosť ďalšej vyspelej zveri. V každom prípade by sme mali u samčej zveri dodržiavať jednu plne automatickú zásadu - za všetkých okolností ochraňovať osamotene sa potulujúce mladé diviaky. Jedná sa o najsľubnejších jedincov, ktorí dávajú dobrý predpoklad ďalšieho zdravého vývinu.
