Francúzsko má bohatú históriu vo vývoji a používaní obrnených tankov, ktorá siaha až do obdobia prvej svetovej vojny. Tento článok poskytuje prehľad o niektorých významných príkladoch armádnych vozidiel z histórie a súčasnosti francúzskych výrobcov.
Počiatky obrnených vozidiel a zrod tanku
Pozemné armády väčšiny štátov sa od začiatku skladali z troch hlavných zložiek - z pechoty, z jazdy a z delostrelectva. Delostrelectvo až do vynálezu pušného prachu zastupovali rôzne metacie a vrhacie stroje (katapulty, balisty a pod.). Prioritou ľahkej jazdy bol prieskum, vysunutá ochrana, rôzne doplnkové služby (napr. zásobovanie), ale aj prenasledovanie porazeného a utekajúceho protivníka. Hlavnou úlohou ťažkej jazdy v bitke bolo prerazenie nepriateľskej línie.
Jeden z prvých skutočne pozoruhodných návrhov na útočné obrnené vozidlo sa objavil na začiatku novoveku. Jeho autorom bol Leonardo da Vinci. Z konca 16. storočia pochádza ďalší zaujímavý návrh od významného škótskeho matematika Johna Napiera. V roku 1878 časopisecky vyšiel prorocký článok plukovníka C. B. Brackenburyho s názvom „Ironclad Field Artillery“ (Obrnené poľné delostrelectvo). Brackenbury v ňom rozvinul revolučnú myšlienku, že delostrelectvo by malo byť používané ako útočná sila a pod ochranou panciera by malo postupovať na nepriateľa. Spojili by sa tak navzájom tri dôležité prvky - paľba, pohyb a ochrana. Výsledný morálny účinok takého postupu by bol zároveň väčší ako počet obetí spôsobený samotnou delostreľbou. Jeho myšlienky sa zatiaľ najsilnejšie priblížili konceptu neskoršieho tanku. Už chýbal iba posledný diel skladačky - vhodný mechanický pohon.
Parný stroj, ktorý mal v tom čase za sebou vyše storočnicu existencie, bol obmedzený dopravnými zákonmi a neexistoval žiadny vhodný motor použiteľný pre obrnené vozidlo. To sa však zmenilo ešte do konca 19. storočia. Na prelome 19. a 20. storočia sa tak mohlo svetu predstaviť viacero typov obrnených automobilov vyzbrojených guľometmi. Objavili sa na nich dokonca i otočné veže. Ich problémom však bolo, že sa mohli pohybovať iba po upravených cestách a do terénu boli nevhodné. Nezávisle sa aj pre tento problém našlo riešenie, ktorého použiteľnosť pre obrnené stroje si však kompetentní uvedomili až oveľa neskôr. Anglická firma Richard Hornsby & Sons vyvinula na začiatku 20. storočia pásy predovšetkým pre potreby poľnohospodárskych strojov.
Prvá svetová vojna a nástup tankov
V decembri 1903 publikoval britský spisovateľ H. G. Wells svoj krátky príbeh „The Land Ironclads“ (Pozemní obrnenci) v mesačníku The Strand Magazine. Opisuje v ňom mechanicky sa pohybujúce obrnené stroje s dĺžkou 30 metrov a s početnou posádkou, ktoré sa zúčastňujú prebiehajúceho fiktívneho vojenského konfliktu. Ten vypukol o dekádu neskôr.
Po počiatočnom manévrovom období, ktoré trvalo len niekoľko mesiacov, v prvej svetovej vojne na západnom fronte proti sebe v patovej situácii ustrnuli miliónové nepriateľské armády, zakopané na svojich pozíciách a neschopné pohybu vpred či vzad. Svojimi hrôzami a množstvom ľudských obetí mala táto vojna prekonať všetko, čo ľudstvo dovtedy zažilo. Jeden z prvých ľudí, ktorý si uvedomil, že problém prekonania ostnatého drôtu, zákopov a guľometov by mohlo vyriešiť obrnené pásové vozidlo, bol podplukovník E. D. Swinton. Pôsobil vo Francúzsku ako zvláštny vojenský korešpondent, a preto mal nad vecou istý nadhľad. Jeho myšlienka síce nenašla na britskom ministerstve vojny veľké pochopenie, avšak Winston Churchill (vtedajší prvý lord admirality, teda minister námorníctva) sa preň nadchol a na jeho popud vznikol výbor pre pozemné plavidlá. Ani námorníctvo však projekt nedotiahlo do konca. Aj vďaka neutíchajúcej Swintonovej aktivite záujem znovu prejavilo ministerstvo vojny. Výbor pre pozemné plavidlá sa transformoval na spoločnú námornú a armádnu organizáciu.
O to sa postarali predovšetkým dvaja muži - major W. G. Wilson a W. Tritton, ktorí najskôr spoločne a neskôr nezávisle od seba vyvinuli niekoľko skúšobných strojov. Prvý kompletný prototyp tanku v dejinách uzrel svetlo sveta v lete 1915. Vážil 16,5 tony a poháňal ho šesťvalcový motor Daimler s výkonom 105 konských síl, umožňujúci rýchlosť 6 km/h. Je známy aj pod menom „Little Willie“, odvodeným od posmešnej prezývky nemeckého korunného princa Wilhelma, a dodnes je uchovávaný ako jeden z najcennejších exponátov zbierky bovingtonského tankového múzea. Jeho skúšky v septembri 1915, ktorých sa zúčastnil aj kráľ Juraj V., sa však skončili len miernym úspechom, pretože stroj nemal veľmi dobrú stabilitu.
Nemeckí vojaci zakopaní pri francúzskej dedinke Flers najskôr za kopčekom počuli strašný rev motorov. Vojakov zachvátil des. Guľky z pušiek sa od príšer odrážali a tie sa valili ďalej. Ten piatok 15. septembra 1916 prešla bojovým krstom nová strašná zbraň - tank. Obrnené vozidlá na pásovom podvozku vybavené kanónmi a guľometmi priviezli z britských ostrovov lode a vlaky, kde sa skrývali pod označením "water tanks" čiže "nádrže na vodu". Britské zbrojovky dodali v lete na front vo Francúzsku 49 tankov, ale väčšina sa pokazila, než mohli zasiahnuť do boja.
1. júla 1916 vyrazili po mohutnej, sedem dní trvajúcej delostreleckej príprave britské jednotky do útoku na nemecké pozície na rieke Somme. Začala sa jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek prvej svetovej vojny. Spojenecké velenie rozhodlo, že práve tu nasadí svoju novú, zatiaľ tajnú zbraň. Začiatkom septembra sa vo Francúzsku nachádzalo už 50 britských tankov. Taktika ich nasadenia bola viac než opatrná a ich predpokladaný úspech viac ako nejednoznačný. Swinton, ktorý sa najviac zaslúžil o vznik tanku a mal na starosti aj formovanie a výcvik tankových jednotiek, napísal k využitiu tankov zvláštne memorandum. Jedným z hlavných problémov bolo, že bežiaca pechota sa pohybovala rýchlejšie ako tank, ktorý ju mal podporovať.
Pred nemeckými vojakmi sa 15. septembra z hmlistého ranného oparu vynorili rachotiace obludy, ktorým streľba z pušiek a guľometov zdanlivo nič nerobila. Pomaly sa posúvali dopredu a pritom nepretržite pálili z kanónov a z guľometov. Za nimi postupovala britská pechota, ktorá hrozivé železné monštrá pred sebou sledovala s nemenším napätím. Nemci však prepadli panike predčasne. Zo štyridsiatich deviatich britských tankov, ktoré sa zúčastnili celej operácie, sedem ani nedorazilo na východiskovú pozíciu. Z ostatných štyridsiatich dvoch sa deväť pokazilo, päť uviazlo v priekope, deväť zaostalo ďaleko za pechotou (tam však aspoň „čistili“ priestor) a len deväť zvyšných dokázalo splniť úlohu, doraziť k cieľu pred vlastnou pechotou a spôsobiť nepriateľovi nejaké straty. Výsledok historicky prvého bojového nasadenia tankov tak rozhodne nemožno považovať za veľmi slávny.
O rok neskôr, v novembri 1917, však tanky konečne dostali poriadnu príležitosť dokázať svoj význam. 20. novembra o 6:00 hod. ráno vyrazili britské tanky do útoku. Uprostred, v ich čele, sa presne v štýle stredovekej obrnenej jazdy viezol na svojom veliteľskom tanku s menom „Hilda“ veliteľ útoku generál Elles. Útoku nepredchádzalo zvyčajné delostrelecké ostreľovanie a na nemecké pozície sa dážď dymových granátov zniesol až v čase tesne predchádzajúcom tankovému útoku. Skôr než sa Nemci stihli spamätať, dorazili k ich obrannej línii prvé britské tanky, prekonali drôtené prekážky, dopredu pozhadzovali pripravené mohutné otepi chrastia (tie viezli pripevnené na korbách), čím prekryli nepriateľské zákopy. Prvou líniou prešli takmer bez zastavenia a neohrozene sa valili ďalej. Zdalo sa nemožné britský útok zastaviť a nemecké vrchné velenie začalo uvažovať o všeobecnom ústupe. Ekvilibrium zákopovej vojny bolo konečne narušené. Briti však pre taký veľký úspech nemali pripravené žiadne tankové ani pešie zálohy. Mali síce obrovskú masu jazdcov, ktorí snáď mohli, poslednýkrát v histórii, rozhodnúť o výsledku bitky a možno aj vojny, vinou nepružného velenia a hlúpych rozkazov z vyšších miest však bola táto jedinečná príležitosť premárnená. Sila útoku tak deň za dňom slabla, Nemci stiahli posily a už 30. novembra začali silný protiútok. Na jeho zastavení a stabilizovaní frontovej línie sa opäť podieľali tanky.
Aj keď do prvej svetovej vojny zasiahli aj iné ako britské tanky (napr. francúzske ľahké Renaulty či nemecké neohrabané tridsaťtonové kolosy A7V), najvýraznejšou mierou sa presadili práve britskí obrnenci, a boli to tiež britskí vojenskí myslitelia (Swinton, a hlavne Fuller), ktorí správne odhadli význam a presadzovali nasadenie tejto novej zbrane. Najväčšie ponaučenie si do nadchádzajúceho, ešte väčšieho svetového vojnového konfliktu zobrali porazení, t. j. Nemci. Ich tanky a tanková taktika v ňom, žiaľ, mali dosiahnuť skutočne monumentálny úspech. To, čo sa pomerne skromne začalo na zabahnených poliach západného frontu prvej svetovej vojny, pokračovalo v epických rozmeroch východného frontu, v púšťach severnej Afriky či v tropických podmienkach tichomorských ostrovov za druhej svetovej vojny. Tanky sa stali jednou z najvýraznejších a najvýznamnejších zbraní 20. storočia.
Teror a kov: Úplne prvé tanky 1. svetovej vojny | Najväčšie tankové bitky | Vojnové príbehy
Vývoj francúzskej obrnenej doktríny a vozidiel (1918-1939)
Francúzsko má bohatú históriu vo vývoji a používaní obrnených tankov, ktorá siaha až do obdobia prvej svetovej vojny. Tento článok poskytuje prehľad o niektorých významných príkladoch armádnych vozidiel z histórie veľkých výrobcov. Cieľom je predstaviť výber zaujímavostí, nie kompletný prehľad rozsiahlej vojenskej produkcie automobiliek.
Renault Type AG: Taxíky de la Marne
Počas prvej svetovej vojny sa Renault neplánovane vytiahol najmä v prvej bitke na Marne. Renault všetky taxíky, ktoré v danom čase jazdili po Paríži, rýchlo prekonvertoval na armádne vozidlá a zožal s nimi veľký úspech. Ich pôvodný názov znie “Renault Type AG”, no dnes sú známe skôr pod označením “Taxi de la Marne”. Vyrábané boli od roku 1905 do 1910, no zažiarili predovšetkým v septembri roka 1914, v prvej bitke na Marne. Na bojisko totiž priviezli okolo 4 000 francúzskych vojakov, čo síce nevyhnutne nemusela byť rozhodujúca sila, no zapojenie parížskych taxikárov malo neoceniteľný vplyv na morálku francúzskej armády.
Renault FT: Ľahký tank prvej svetovej vojny
Renault má silnú armádnu minulosť, čo dokazuje aj typ FT. Ide o ľahký tank s dĺžkou 5 metrov, ktorý slúžil v prvej a dokonca aj v druhej svetovej vojne. Okrem nich absolvoval aj množstvo ďalších konfliktov. V prednej časti sedel vodič tanku pričom za ním, v otočnej veži, stál strelec a úplne vzadu bol umiestnený motor. Za dekády v službe sa dostal napríklad aj do služby čínskej armády, išlo teda o globálne úspešné vozidlo.
Ľahký tank s hmotnosťou 6 500 kilogramov poháňal benzínový motor Renault s výkonom 29 kW (39 k). Jeho maximálna rýchlosť bola z dnešného pohľadu nízka, len 8 km/h. S plnou nádržou dokázal tank prejsť 80 kilometrov, pričom nemal problém s brodom hlbokým 70 centimetrov.
Louis Renault začal pracovať na myšlienke tanku už 21. decembra 1915, po návšteve plukovníka J. B. E. Estienna. Estienne vypracoval plány na pásové obrnené vozidlo založené na traktore Holt a s povolením od generála Joffreho oslovil Renault ako jedného z možných výrobcov. Renault však odmietol, z dôvodu maximálnej vyťaženosti pri výrobe vojenského materiálu a nedostatku skúseností s pásovými vozidlami. O niečo neskôr, 16. júla 1916, sa Estienne s Renaultom stretol znovu a položil mu otázku, či si to nerozmyslel; Renault nakoniec súhlasil. Rýchlosť, s ktorou následne projekt pokračoval do štádia modelu, viedol k teórii, že sa touto myšlienkou už istý čas zaoberal. Louis Renault dizajn nového tanku sám koncipoval a určil základné špecifikácie. Stanovil realistický limit pre jeho maximálnu váhu, ktorá nemala prekročiť 7 ton. Nebol presvedčený, že je možné dosiahnuť v tom čase dostupnými pohonnými jednotkami dostatočný pomer výkon-váha, aby ťažké tanky požadované armádou dosahovali potrebný stupeň pohyblivosti. Najtalentovanejší priemyselný dizajnér Renaultu, Rodolphe Ernst-Metzmaier, vytvoril detailné výrobné plány tanku FT. Charles-Edmond Serre, dlhoročný spolupracovník Louisa Renaulta, zorganizoval a dozeral na masovú produkciu nového obrnenca.
Pásy tanku boli držané automaticky napnuté ako prevencia ich zosunutia, zaoblená zadná časť zlepšovala priechodnosť zákopmi. Pretože pohon bol navrhnutý tak, aby fungoval normálne pri akomkoľvek sklone, Renault FT dokázal prekonávať aj veľmi strmé prekážky bez straty výkonu. Dizajn Renaultu bol oproti vtedajším dvom ďalším existujúcim francúzskym tankom (Schneider CA-1 (1916) a ťažký Saint Chamond (1917)) značne vyspelejší. Napriek tomu narazil Renault na prekážku pri podpore svojej ponuky v podobe hlavy francúzskeho tankového vojska, plukovníka (neskôr generála) Jeana Baptistu Eugèna Estienna. Po prvom bojovom nasadení britských ťažkých tankov 15. septembra 1916 v bitke na Somme francúzska armáda stále váhala, či sa prikloniť k veľkému množstvu ľahkých tankov alebo menšiemu počtu tankov superťažkých (neskorší Char 2C). Nakoniec, 27. decembra 1916 predviedol Renault zástupcom ministerstva obrany drevenú maketu tanku, ktorá však bola podrobená pomerne silnej kritike. Dôstojníkom sa nepáčilo príliš dozadu posunuté ťažisko, nízka hmotnosť tanku i jeho slabá výzbroj. Napriek tomu v hlasovaní bola schválená objednávka na 100 kusov. Prototyp bol dokončený v januári 1917 a testovaný na okraji Paríža v Billancourte. Prototyp bol doladený v druhej polovici roka 1917, no tank celú vojnu trpel problémami s pohonným remeňom ventilátora chladiča. Približne polovica zo všetkých tankov FT bolo vyrobených v továrni Renault v Boulogne-Billancourte pri Paríži, zvyšok bol subkontrahovaný iným koncernom. Keď bola objednávka v roku 1918 zvýšená na 7 820 kusov, výroba bola rozdelená zhruba v rovnakých pomeroch.
Keď USA v apríli 1917 vstúpili do vojny, ich armáda mala nedostatok ťažkej výzbroje a nemala žiadne tanky. Vzhľadom na vojnové požiadavky na francúzsky priemysel bolo rozhodnuté, že najrýchlejšou cestou ako zásobovať americké sily dostatočným objemom obrnencov bude výroba tankov FT priamo v USA. Bola vznesená požiadavka na 4 400 kusov modifikovanej verzie, známej ako M1917, pričom prvé dodávky sa očakávali v apríli 1918. Do júna 1918 neboli americkí výrobcovia schopní vyrobiť ani jeden kus a dátum dodávky sa posunul až na september. Francúzsko preto súhlasilo so zapožičaním 144 kusov tanku FT, dostatočného počtu na vyzbrojenie dvoch bataliónov.
Prvá veža navrhnutá pre FT mala kruhový pôdorys a bola z liatej ocele, takmer zhodná s vežou prototypu. Bola vytvorená tak, aby niesla guľomet Hotchkiss kalibru 8 mm. V apríli 1917 Estienne z taktických dôvodov rozhodol, že niektoré vozidlá by sa mali dať vyzbrojiť malým kanónom. Prvých 150 tankov FT bolo určených iba na tréning a boli preto vyrobené z netvrdenej ocele a s prvým modelom veže. Medzitým však firma Berliet vytvorila nový dizajn, polygonálnu vežu z oceľových nitovaných plátov, ktorá bola výrobne jednoduchšia ako pôvodná liata. Dostala označenie „omnibus“, pretože sa dala ľahko prispôsobiť pre guľomet Hotchkiss alebo kanón Puteaux. Tento typ veže bol následne masovo produkovaný. V roku 1918 Forges et aciéries Paul Girod úspešne vyrobili vežu s kruhovitým pôdorysom, ktorá bola z väčšej časti z liatej, z menšej valcovanej ocele. Tento typ mal tiež dizajn "omnibus".
Citroën Kégresse P17/P19: Pásové vozidlá
Adolphe Kégresse je vynálezcom systému, ktorý nahrádza bežné kolesá pásmi. Nevyužíva však kov, ale gumu a iné materiály, vďaka ktorým je pásový pohon flexibilnejší a viac sa hodí aj na spevnené vozovky. Kégresse začal svoj nápad rozvíjať v Rusku, no po revolúcii v roku 1917 sa vrátil do svojej domoviny - Francúzska. Tam začal užšie spolupracovať s automobilkou Citroën, ktorá jeho systém využívala pri off-roadových výpravách do menej preskúmaných častí sveta. Terénne schopnosti vozidiel, napríklad modelu P17 so systémom Kégresse, si všimli aj armády celého sveta. Neslúžil len v Rusku, ale aj v USA, Británii či v Poľsku.
Obrnené vozidlo Renault s kanónom
Toto historické vozidlo sa do veľkej miery podobá na počin automobilky Rolls-Royce, ktorá opancierovala Silver Ghost. Automobil mal k dispozícii aj kanón ráže 37 mm, ktorý býval umiestnený v zadnej časti. Strelec bol chránený štítom.
Moderné francúzske tanky: Leclerc
Francúzsko pokračuje vo vývoji a výrobe moderných tankov. Jedným z najznámejších je Leclerc, ktorý je považovaný za jeden z najpokročilejších tankov na svete. Je vybavený modernými systémami riadenia paľby, silným pancierovaním a výkonným motorom. Leclerc je francúzsky hlavný bojový tank vyvinutý spoločnosťou GIAT Industries pre francúzsku armádu. Slúži aj v armáde Spojených arabských emirátov. Prvý tank Leclerc bol dodaný DGA (Direction Générale de l’Armement) v januári 1992.
Leclerc je tank tretej generácie vyzbrojený 120 mm hladkostenným kanónom CN120-26 podľa štandardu NATO, 12,7 mm koaxiálnym kanónom a 7,62 mm guľometom namontovaným na streche. Pokročilý modulárny pancier zložený z ocele, keramiky a kevlaru poskytuje posádke plnú ochranu, ktorú možno zdvihnúť na ochranu pred improvizovanými výbušnými zariadeniami, mínami a RPG. Systém vlastnej ochrany Galix namontovaný na tanku ďalej zvyšuje jeho schopnosť prežitia.
Tank Leclerc XLR: Modernizácia
Francúzsko modernizuje ďalších 100 tankov Leclerc na verziu XLR. Celkový počet modernizovaných tankov sa tak zvýši na 200. Vývoj tankov Leclerc siaha do 80. rokov minulého storočia a do služby ich zaviedli v roku 1992. Francúzsko ich má momentálne 222. Vo výzbroji ich majú aj Spojené arabské emiráty (vyše 350 kusov) a Jordánsko (80 tankov).
V roku 2021 sa Francúzsko rozhodlo modernizovať 50 strojov na verziu XLR. V roku 2022 pridalo ďalších 50 a teraz sa rozhodlo pridať ešte 100. Práce prebiehajú v závode KNDS France v Roanne. Francúzska armáda zatiaľ prevzala 34 Leclercov XLR. Modernizácia spočíva najmä v integrácii nových elektronických systémov. Leclerc XLR sa tak zapojí do programu Scorpion, ktorý umožňuje výmenu taktických dát s inými vozidlami v reálnom čase. Súčasťou programu Scorpion už sú šesťkolesové obrnené vozidlá Grifon a Jaguar a štvorkolesové vozidlá Serval.
Ďalšou novinkou je zvýšená ochrana proti mínam, improvizovaným nástražným náložiam či raketám. Tanky totiž dostávajú nové rušičky a prídavný pancier na spodnú časť a boky. Vylepšený bol aj systém riadenia streľby a dokáže používať nové typy munície. Tanky majú vydržať v službe až kým na ich miesto nenastúpi MGCS (Main Ground Combat System - Hlavný pozemný bojový systém).
Budúcnosť: Francúzsko-nemecký projekt MGCS
Ide o francúzsko-nemecký projekt, ktorý by mal v budúcnosti nahradiť nielen tanky Leclerc, ale i Leopard 2. V týchto dňoch zúčastnené strany uskutočnili základný krok projektu. Firmy KNDS Deutschland, KNDS France, Rheinmetall Landsysteme a Thales podpísali dohodu o vytvorení spoločného podniku. Každá zo štyroch firiem v ňom bude mať rovnaký podiel. Keďže ide o projekt v počiatočnom štádiu, nie je o ňom veľa informácií. MGCS by mal byť ľahší ako 50 ton a má mať silnejšiu výzbroj. Jednou zo zvažovaných zbraní je napríklad aj kanón kalibru 140 mm.
Francúzsky zbrojársky priemysel a jeho úloha
Výrok, či väčšinu vojenských vozidiel v armáde príslušnej krajiny tvoria tie od domácich výrobcov, je možné hodnotiť na základe dostupných údajov. Podľa týchto údajov disponovala francúzska armáda v roku 2016 obrnenými vozidlami, ktoré z veľkej časti boli vytvorené francúzskymi výrobcami. Preto možno tento výrok hodnotiť ako pravdivý.
Vo francúzskej armáde bolo v roku 2016 celkovo 6 648 obrnených vozidiel. Tie tvoria tri kategórie - bojové tanky (200), pásové vozidlá (155) a kolesové vozidlá (6 293). Súhrnne je v armáde 13 typov vozidiel a len tri z nich nevyrábajú francúzi - ide o švédsko-americké transportéry VHM a americké obrnené servisné vozidlá Buffallo. Francúzmi sú vyrábané všetky ostatné typy vozidiel, medzi výrobcami sú firmy NEXTER, Panhard a ďalšie.
Prehľad francúzskych obrnených vozidiel
Medzi francúzskymi výrobcami obrnených vozidiel vynikajú:
- Sherpa (Renault Truck Defence, Francúzsko): Ľahké taktické vozidlá Sherpa Light 4x4 sú navrhnuté tak, aby poskytovali ľahkým peším, vzdušným a námorným výsadkovým silám alebo zložkám vnútornej bezpečnosti veľmi vysokú výkonnosť pokiaľ ide o mobilitu a nosnosť. Vozidlá Sherpa Light sú vybavené ochrannými systémami proti mínam a improvizovaným výbušným zariadeniam a balistickou ochranou podľa noriem CEN 1063 a STANAG 4569. Toto vozidlo oslovilo nielen Francúzsko, ale aj krajiny NATO a armády a policajné zložky krajín Blízkeho východu, Ázie a Latinskej Ameriky.
- Arquus (divízia Renaultu): Vlastniť domáceho priemyselného giganta, ktorý dokáže rýchlo a efektívne vyrábať obrnené transportéry, vojenské nákladné autá a ďalšiu techniku, je obrovskou výhodou. Francúzsko tak chce znížiť svoju závislosť od zahraničných dodávateľov a posilniť svoju strategickú autonómiu. Renault už dnes vyrába vojenské vozidlá prostredníctvom svojej divízie Arquus. Ak Renault presmeruje svoje obrovské finančné a vývojové kapacity do zbrojárskeho priemyslu, logicky mu zostane menej peňazí na vývoj nových osobných áut. Budúcnosť obľúbených modelov ako Clio, Captur či Megane sa tak stáva neistou. Zatiaľ ide o silný tlak zo strany vlády, no všetko nasvedčuje tomu, že automobilka sa bude musieť prispôsobiť.
Zapojenie francúzskeho priemyslu do podpory Ukrajiny
Paríž podáva pomocnú ruku Kyjevu v oblasti vojenskej produkcie. Tri francúzske zbrojárske firmy rozšíria svoju výrobu tak, že fabriky postavia na ukrajinskom území. Informoval o tom minister obrany Sébastien Lecornu v rozhovore pre televíznu stanicu BFMTV. Lecornu povedal, že francúzske zbrojovky sa chystajú uzavrieť obchodné partnerstvo s ukrajinskými firmami. „Pôjde o drony, o pozemnú výbavu vojsk, o výrobu náhradných dielov a v budúcnosti možno o muníciu," konkretizoval minister. V rozhovore v televíznom štúdiu sa zmienil aj o samotných výrobcoch. Delaire vyrába drony a Arquus dodáva obrnené vozidlá. La Dépêche podotkol, že firma Arquus už pred niekoľkými mesiacmi naznačila, že by mohla vyrábať aj na Ukrajine. Konkrétne ide o obrnené transportéry značky Mk3. Ich odolnosť je zvlášť prispôsobená proti hrozbe pozemných mín a proti rôznym improvizovaným výbušným zariadeniam.
Ľahké obrnené prieskumné kolesové vozidlá AMX-10 RC slúžia aj ako stíhače tankov. Zmienené prieskumné drony majú označenie UX11 a DT26. Prvý model je naozaj miniatúrny, ako vyplýva z údajov Delairu na jeho webovej stránke: „Hmotnosť 1,4 kg, dolet do 59 km, časová výdrž 59 minút." DT26 vyrábajú v štyroch vyhotoveniach. Najťažší z týchto dronov váži 18 kg, vo vzduchu dokáže byť takmer tri hodiny.
Výzvy pre francúzsku armádu: Ženijné vojsko
Kým ešte v roku 1978 mala francúzska armáda 19 ženijných plukov, v roku 2010 ich zostalo len osem. Zanikla aj samostatná brigáda ženijného vojska. Francúzske pozemné sily majú približne 500 metrov motorizovaných pontónových mostov PFM F2, čo je výrazne menej než približne 3 000 metrov v 90. rokoch. Ešte väčší problém predstavuje fakt, že tieto mosty nedokážu uniesť modernizované tanky Leclerc XLR, ktorých hmotnosť presahuje 70 ton. Riešením má byť nový systém v rámci programu SYFRALL, ktorý má priniesť pontónové mosty novej generácie s modulmi dlhými približne 11 metrov.
Základným strojom je ženijné obrnené vozidlo Engin Blindé du Génie (EBG), ktoré je postavené na podvozku tanku AMX-30B2. V budúcnosti ich má nahradiť nový ženijný stroj Auroch, obrnené vozidlo s konfiguráciou 8×8 a hmotnosťou približne 28 ton. Táto schopnosť bola postupne zrušená v období, keď armáda bojovala najmä proti improvizovaným výbušným zariadeniam v Afganistane a Afrike. Aj systémy na odstraňovanie mín majú svoje problémy. Správa francúzskeho parlamentu opakovane odkazuje na skúsenosti z vojny na Ukrajine. Francúzsko už začalo reagovať. Parlamentná správa však upozorňuje, že obnova schopností bude trvať roky.
tags: #francuzske #obrnene #tanky