Ing. Ján Langoš (* 2. august 1946, Banská Bystrica - † 15. jún 2006) bol významný slovenský fyzik, politik a zakladateľ Ústavu pamäti národa (ÚPN). Celoživotným dielom Jána Langoša bol zápas proti totalitným režimom, ktorými naša krajina prešla v 20. storočí. Bol bytostne presvedčený o tom, že predstavujú zlo pre jednotlivca i spoločenstvá.
Raný život a vzdelanie
Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici vo vzdelanej kresťanskej rodine. Jeho otec Michal, ktorý po priemyslovke pracoval v Mototechne a za vojny bol aktívny v odboji, sa pod Nízke Tatry priženil z východného Slovenska. Nikto z rodiny nevstúpil do KSČ.
Introvertného chlapca od mladosti formoval brat jeho babičky, katolícky kňaz a kanonik Alexander Vajcík, ktorý aj po odobraní štátneho súhlasu naďalej vykonával omše z okna obývačky. Prvou jeho školou do života v komunistickom režime bolo perzekvovanie jeho krstného otca, kňaza Alexandra Vajcíka Štátnou bezpečnosťou, ale aj štúdium kníh v jeho bohatej knižnici.
Mladý Ján Langoš ako študent chodieval opravovať turistické chodníky v Tatrách. Študoval na Strednej priemyselnej škole spojovej techniky v Banskej Bystrici (1964) a následne na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave, kde v roku 1971 absolvoval odbor fyzika tuhých látok.
Langoš mal otvorenú hlavu nielen na matematiku, ale bavila ho literatúra, hudba i maľovanie. S posledným talentom zachádzal až tak ďaleko, že ho na pražskú Akadémiu výtvarných umení berú bez prijímacích pohovorov.
Do roku 1989 pracoval najprv na Správe diaľkových káblov v Bratislave, potom v Tesle Piešťany a nakoniec ako experimentálny fyzik v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.
Na internáte Mladá garda si Ján Langoš všimol študentku liečebnej pedagogiky a psychoterapie Gabriely Langošovej. „Janko ma jednoducho zbalil na koláčik, ktorý bez slova položil predo mňa pri jednom obede. Vždy tvrdil, že to bola láska na prvý pohľad,“ zdôverila sa Gabriela Langošová. Svadobná veselica sa udeje v priebehu roka. Na svet sa hlási dcéra Nina, ako novorodenec stíha tatkove promócie. O dvadsať mesiacov neskôr k nej pribudne sestra Lucia.
Disidentské aktivity a boj proti režimu
Eufóriu československej jari 1968 vtedy 22-ročný vysokoškolák Ján Langoš vnímal rezervovane. Neskôr po Novembri 1989 cítil, že išlo o politický pokus o reformu nereformovateľného. No počas normalizácie to nevzdal.
Od konca sedemdesiatych rokov redigoval samizdatové časopisy. Spolu s Jánom Čarnogurským vydával prvý slovenský politický mesačník Bratislavské listy a v 80. rokoch sa spolupodieľal na tvorbe a vydávaní samizdatov ako Kontakt, Altamira, K a Bratislavské listy, ktoré mali kultúrno-občiansky charakter. Spolupodieľal sa aj na vydávaní kresťanskej samizdatovej literatúry. Práca na samizdatoch bola jednou z príčin, prečo ŠtB odvádzala Langoša na výsluchy.
Spolu s ďalšími nadšencami od roku 1976 opravovali sedem starých dreveníc na samote Brízgalky na Kysuciach a stretával sa tam s jemu názorovo podobnými ľuďmi. V období normalizácie navštevoval slobodné prednášky a semináre v bytoch u disidentov, súkromné „nerežimné“ výstavy výtvarníkov, koncerty undergroundovej hudby a participoval na rôznych ekologických iniciatívach, ako napr. Bratislava nahlas. Keď pracoval v Slovenskej akadémii vied, napríklad s F. Mikloškom tam organizovali nezávislé výstavy výtvarného umenia alebo pracovali na tvorbe samizdatov.
Byt Langošovcov v Bratislave bol jedným z centier disentu - stretávali sa tam osobnosti ako Ján Budaj, Oleg Pastier, Milan Šimečka, Ivan Hoffman, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Miloš Žiak, Fedor Gál, Martin Bútora či Boris Zala, ako aj disidenti z Česka, napr. aj Václav Havel. Priatelil sa a spolupracoval s viacerými signatármi Charty 77, no nepodpísal ju, lebo ľudí s ňou spätých považoval za názorovo navzájom veľmi vzdialených.
V roku 1987 vyšiel z prostredia disentu a slušných ľudí dokument s názvom Vyhlásenie k deportáciám Židov na Slovensku. Šlo o ospravedlnenie sa Židom za príkoria a násilie počas rokov 1938 - 1945 na Slovensku, ktorý medzi 24 signatármi podpísal aj Ján Langoš. V marci 1988 sa zúčastnil na Sviečkovej manifestácii. Podobne bol aj signatárom petície s názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v Československu. Langoš tiež chodil na súdne procesy s nespravodlivo súdenými prenasledovanými režimom. V júni 1988 sa napríklad takto zúčastnil na procese s vydavateľom samizdatov Ivanom Polanským.
V októbri 1988 priniesol Ján Čarnogurský z Prahy na Slovensko správu o vzniku Hnutia za občiansku slobodu (HOS) a exemplár manifestu HOS Demokraciu pre všetkých. Langoš ako člen HOS bol jedným z tých, ktorí koncom augusta 1989 podpísali list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi za prepustenie väznených M. Kusého a J. Čarnogurského počas procesu s tzv. Bratislavskou päťkou.
Langoš bol od druhej polovice 80. rokov pod hľadáčikom ŠtB. Bol evidovaný ako tzv. „preverovaná osoba“ (PO) od 9. marca 1987 pod krycím menom Lukeš a od 21. septembri 1989 vedený v registračných protokoloch ŠtB ako „nepriateľská osoba“ (NO) v oblasti „pravica“.
Politická činnosť a Nežná revolúcia
Tak prišiel 17. november 1989. V jeho byte sa 19. novembra 1989 stretli viacerí disidenti. Kryštalizovalo sa hnutie reagujúce na násilie režimu proti demonštrantom v Prahe na Národnej tříde 17. novembra 1989. Táto skupina sa uzhodla, že vznikajúce hnutie vyvolané týmito násilnými udalosťami by sa mohlo na Slovensku volať Verejnosť proti násiliu (VPN).
Aj Langoš bol 20. novembra 1989 v Umeleckej besede v Bratislave, kde sa odštartovalo pôsobenie VPN. Neskôr Langoša zvolili aj za člena Slovenskej rady VPN. Odmietal, aby VPN bolo hnutím, ktoré má len kontrolovať exekutívnu moc, a i v tom duchu neskôr prijal funkciu federálneho ministra vnútra.
Predstavitelia VPN aj s Langošom na stretnutí s komunistickou vládou SSR predložili požiadavky na odstránenie článku Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a o nutnosti slobodných volieb. Žiadali zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami, rekonštrukciu vlády, aby v nej boli občianski bezúhonní odborníci, umožnenie vzniku nových politických strán, prepustenie politických väzňov a prehodnotenie postoja k príčinám okupácie v auguste 1968. Vo februári 1990 VPN prijala dokument Predstava o krajine (k programovým cieľom hnutia VPN), ktorý skoncipovali členovia Koordinačného výboru VPN, medzi nimi aj Ján Langoš.
Za VPN sa Langoš pripravoval kandidovať v júnových voľbách 1990. Ocitol sa na prvom mieste kandidátky VPN do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, bol zvolený a takpovediac politicky zakotvil v Prahe. V rokoch 1990-1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR a od januára 1990 poslancom SNR.
Federálny minister vnútra ČSFR
Federálnym ministrom vnútra ČSFR bol Ján Langoš v období od 27. júna 1990 do 2. júla 1992. V tejto funkcii sa v podstatnej miere zaslúžil o rekonštrukciu federálneho ministerstva a o zrušenie a rozpustenie Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Keď zasadol do ministerského kresla, na stole ho čakala inovovaná zmluva medzi Federálnou informačnou službou a ruskou KGB, ktorú sa chystal podpísať ešte jeho predchodca Richard Sacher. Hodil ju do koša. Kompromisy nepatrili do charakterovej výbavy vlasatého chlapíka. Patril medzi zakladateľov a hlavných predstaviteľov Stálej konferencie Občianskeho inštitútu (SKOI). Bojoval proti komunizmu a usiloval o odkrytie pravdy o ňom.
Poslanec NR SR a vznik Ústavu pamäti národa
Ako člen Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI) kandidoval v parlamentných voľbách 1994 do Národnej rady (NR) SR za Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). V rokoch 1994-2002 pôsobil ako poslanec NR SR. Po parlamentných voľbách v roku 1998 bol členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.
Píše sa rok 1992 a on začína snívať svoj ďalší sen. Do svojho bytu pozýva zopár ľudí, prichádza s nápadom zriadiť úrad mapujúci eštebácku minulosť Slovenska. Kreslí jeho schémy a diskutujúcich zanietene prehovára, že pokým sa nevyrieši problém s ŠtB, spoločnosť sa nepohne dopredu.
Desať rokov po zárodku nápadu, v roku 2002, sa Jánovi Langošovi podarilo v slovenskom parlamente presadiť tzv. zákon o pamäti národa. Jeho úsilie vyvrcholilo v auguste 2002 schválením a v Zbierke zákonov SR vydaním Zákona o pamäti národa. Za minulosťou nechcel urobiť hrubú čiaru. O rok neskôr, v apríli 2003 ho poslanci NR SR schválili do funkcie predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa. Vo funkcii pôsobil do 15. júna 2006. Zriadenie ÚPN sa stretlo s veľkou odozvou u občanov.
ÚPN pod jeho vedením začal nekompromisnú prácu na „odkliatí“ Slovenska spod päťdesiatročného dedičstva nacizmu a komunizmu.
Pohľad na November '89 a kritika
Langoš po rokoch v pocite akejsi skepsy z vývoja po roku 1989 povedal, že „v roku 1989 sme urobili kšeft s komunizmom“. Podľa neho to nebola žiadna revolúcia, ale bolo dobre, že neprebehla revolúcia v pravom slova zmysle, teda s obeťami. Prívlastok „nežná“ mal potom za následok, že vyrovnanie s obdobím rokov 1939 až 1989 sa 15 rokov odkladalo.
Na jeseň 2004 to Langoš pomenoval ešte tvrdšie. November ’89 nenazval zamatovou či nežnou revolúciou, ale hlbokou spoločenskou krízou, v ktorej komunistický režim od januára 1989 nezvládal už ani vlastný represívny aparát. Hovoril o nedobrých kompromisoch, absencii energie na zložitejšie riešenia a o mantre nenásilia. Rokovanie s komunistami „za okrúhlymi stolmi“ po pätnástich rokoch vnímal ako kontradiktórne, neúčinné a spiatočnícke.
Langoš považoval za chybu, že za okrúhlymi stolmi sedel „Havel a jeho spoločníci spolu s komunistickými potentátmi“ a rokovali o „samoodídení“ režimu z javiska našich dejín. Videl to ako obrovskú daň nenásiliu. Ilustroval to voľbou Havla za prezidenta ČSSR v starom komunistickom FZ, prijatím princípu a právnej kultúry kooptácií, ktoré konzervovali v zákonodarných zboroch starorežimných poslancov, či zmenou volebného zákona. Podľa Langoša „osudové právne akty neprijímali novozvolené demokratické parlamenty; existencia kooptovaných parlamentov umožňovala prijatie retrográdnych právnych noriem“.
Langoš poukázal i na to, že pätnásť rokov po páde komunizmu neprišlo k pomenovaniu minimálnej trestnoprávnej zodpovednosti predstaviteľov komunistického režimu a najmä že na Slovensku nebol nik z nich potrestaný nepodmienečným trestom. V roku 2005 sa Langoš verejne vyjadril, že sme síce zmenili právny systém, zriadili rovnaké demokratické inštitúty právneho štátu, aké existujú v tradičných demokraciách, ale neurobili sme ešte „reformu v mysliach a srdciach“.
Podľa Langoša si mnohí komunisti vďaka neúplnosti revolúcie svoje komunistické presvedčenie podržali a zostali previazaní so svojou minulosťou. Hoci prezident Havel bol zvolený aj komunistickými poslancami vo FZ, podľa Langoša „mal dekrétmi rozpustiť federálny parlament a národné rady, mal dekrétom zrušiť komunistickú stranu a zakázať členom tejto strany kandidovať v nových voľbách“. Na otázku novinárov Langoš odpovedal, že ho najviac ťaží, že ako politik tvrdšie nevyžadoval, aby bola komunistická strana rozpustená, zbavená majetku a aby sa jej funkcionárom aspoň na sedem rokov zakázalo pôsobiť vo verejných funkciách. V priebehu rokov po Novembri 1989 postupne menil svoj pohľad na spôsob, ako sme sa s režimom mali či mohli vyrovnať. A jeho názor sa akoby bol vyhrocoval a radikalizoval.
Ján Langoš chcel toto všetko v istom zmysle dohnať uplatňovaním zákona o pamäti národa, no tento jeho bohumilý historický cieľ preťala jeho predčasná tragická smrť v júni 2006.
Kontroverzie a útoky
Nielen zriadením ÚPN si však Langoš vytváral okolo seba nepriateľov s menej či viac zvučnými menami. Vtedajší predseda SNS Ján Slota chcel inštitúciu rovno zrušiť. Nenapraviteľný idealista Langoš sa pohrával s nebezpečnými rozbuškami.
Marec 2004 - V Bratislave na Hlbokej ulici zbili a okradli Langoša traja neznámi lúpežníci. Prišiel o prsteň a zranenia si vyžiadali lekárske ošetrenie. Apríl 2003 - Pri nočnom prepadnutí Langošovej manželky Gabriely v Prahe dvojica prenasledovaných zlodejov odhodila jej kabelku do kríkov. Boli v nej 2 milióny korún! Či do tohto arzenálu spadá aj výprask od troch útočníkov, z ktorého si obeť odniesla zlomený nos, vybité zuby, tržné rany a podliatiny na hlave, nevedno.
Apríl 2006 - Návrh na odvolanie Langoša z funkcie šéfa Ústavu pamäti národa predložil poslanec Jozef Banáš (SDKÚ), ktorý vo zväzkoch ŠtB figuruje ako agent s krycím menom Lotos. Podľa Banáša totiž v čase voľby do funkcie Langoš zatajil, že nemá bezpečnostnú previerku.
Tragická smrť
Šéfovi Ústavu pamäti národa sa nestali osudnými päste útočníkov, ale v podstate banálna havária. Politik zahynul 15. júna 2006 pri tragickej dopravnej nehode medzi obcami Turňa nad Bodvou a Drienovec, na križovatke hlavnej cesty z Rožňavy do Košíc a odbočky do drienoveckého kameňolomu.
Ráno po pol ôsmej hodine, 15. júna roku 2006, sto metrov pred východoslovenskou obcou Drienovec sa jeho Octavia Combi zrazila s multikárou vezúcou náklad štrku z blízkeho kameňolomu. Politik sa presúval na východ vo svojej červenej Octavii. Do cieľa však nedošiel. O pol ôsmej ráno narazil na tzv. ceste smrti neďaleko obce Turňa nad Bodvou do multikáry naloženej štrkom, ktorú šoféroval vtedy 27 - ročný Štefan. Zatiaľ čo mladík skončil v nemocnici „len“ s pomliaždeninami kolena a drieku, Jánovi Langošovi už nebolo pomoci, skonal na mieste nehody.
Auto Jána Langoša ostalo po nehode úplne zničené a zasypané štrkom. Náraz bol taký silný, že odtrhol korbu vozidla, tá skončila za Octaviou na ceste. Druhá časť multikáry sa prevrátila do priekopy.
Vyšetrovanie tragickej nehody si policajné zložky pohadzovali ako horúci zemiak a havária bola opakovane preskúmaná znalcami. Prvotná informácia znela, že vodič malého vozidla, ktorý vchádzal na hlavnú cestu z vedľajšej, nedal politikovi prednosť. Ten to však odmietal. Definitívny ortieľ stanovil, že Langoš mal síce prednosť, ale išiel prirýchlo a preto bol vinníkom. Z oficiálnej správy vyplynulo, že pod tragédiu sa podpísala neprimeraná rýchlosť a „nedodržanie povinnosti plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke". Znalec uviedol, že politik v čase nehody jazdil rýchlosťou v rozmedzí od 148,2 až 163,8 kilometra za hodinu na ceste, na ktorej bola maximálna dovolená rýchlosť 90 km/h. Vyšetrovateľ zároveň podal návrh na zastavenie trestného stíhania vodiča multikáry Štefana H. z Moldavy nad Bodvou, ktorého predtým obvinili.
Na oficiálnej rozlúčke so zosnulým nechýbal ani bývalý prezident Václav Havel. „Zbavoval ľudí strachu,“ odznelo z jeho úst.
Odkaz Jána Langoša
Celoživotným dielom Ing. Jána Langoša, bývalého československého ministra vnútra a riaditeľa Ústavu pamäti národa (ÚPN), bol zápas proti totalitným režimom. Jeho dielo - ÚPN - však pracuje dodnes.
Z iniciatívy manželky, dcér a priateľov Jána Langoša založili nadáciu nesúcu jeho meno. Cieľom Nadácie Jána Langoša je pokračovať v jeho neúnavnom boji za pravdu, slobodu a demokraciu. Zároveň udeľuje medzinárodnú a národnú cenu Jána Langoša, ktorou chce podporiť a oceniť ľudí, ktorí preukázali občiansku odvahu pri obhajobe ľudských práv, práv menšín alebo pri obhajobe demokratických hodnôt v spoločnosti.
Prehľad dôležitých životných udalostí Jána Langoša
| Rok | Udalosť / Funkcia |
|---|---|
| 1946 | Narodenie v Banskej Bystrici |
| 1971 | Absolvovanie Elektrotechnickej fakulty SVŠT |
| 1970-te roky | Začiatok disidentských aktivít a redigovanie samizdatov |
| 1987 | Evidovaný ŠtB ako "preverovaná osoba" |
| 1989 | Spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu (VPN) |
| 1990-1992 | Poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR a Federálny minister vnútra ČSFR |
| 1994-2002 | Poslanec Národnej rady SR |
| 2002 | Presadenie Zákona o pamäti národa v parlamente |
| 2003-2006 | Predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN) |
| 2006 | Tragická smrť pri dopravnej nehode |
tags: #jan #langos #clovek #ktory #tu #chyba