Mak siaty (Papaver somniferum) je rastlina, ktorá sprevádza človeka už tisícky rokov. Jeho semienka sú obľúbenou prísadou v gastronómii a z jeho toboliek sa získava makové mlieko a olej. Okrem kulinárskeho a priemyselného využitia je mak známy aj pre svoje liečivé a farmaceutické vlastnosti. Mak siaty patrí medzi najstaršie kultúrne rastliny.
Archeologické nálezy dokazujú jeho pestovanie už v dobe kamennej. Starovekí Egypťania a Sumeri ho uctievali ako posvätnú rastlinu, ktorá prinášala spánok a uvoľnila bolesť. Počas stredoveku sa mak rozšíril do celej Európy a bol pestovaný v kláštoroch pre medicínske účely. V slovenčine ho botanicky nazývame mak siaty a má tiež mnohé, veľmi efektné kultivary.
Podmienky pre pestovanie maku
Pre úspešné pestovanie maku je kľúčový správny výber stanovišťa a pôdy. Porastom maku sa najlepšie darí v mierne kopcovitých až rovinatých polohách s nadmorskou výškou 300 - 600 m v repárskej až zemiakarskej výrobnej oblasti. Nevhodné sú ľahké pôdy nížin, aridné podmienky v kukuričnej oblasti a studené a mokré pôdy podhorského typu. Mak siaty je jednoročná rastlina, ktorá preferuje slnečné stanovište a dobre priepustnú, hlinito-piesočnatú pôdu s neutrálnym pH. Veľmi dôležité je, aby pôda mala drobnohrudkovitú štruktúru bez sklonu k tvorbe prísušku, ktorý poškodzuje mak pri vzchádzaní.
Pôdne požiadavky a výživa
Pôda by mala byť bohatá na živiny a humus, no nie čerstvo pohnojená maštaľným hnojom. Maky vyžadujú pôdy s dostatkom vápnika. Ak ho v pôde nie je dostatok, odporúča sa pridávať pomaly rozpustné vápence alebo rozdrvené vaječné škrupiny. Na vytvorenie 1 tony semena a zodpovedajúceho množstva makoviny odčerpá porast maku z 1 ha v priemere 70 kg dusíka, 26 kg fosforu, 90 kg draslíka, 79 kg vápnika, 15 kg horčíka, 0,11 kg bóru, 0,20 kg zinku a 0,34 kg mangánu. Požiadavky maku na jednotlivé prvky výživy sa počas vegetácie rôznia. Rastlina vytvára kolovitý koreň až do hĺbky 0,75 m, no v počiatkoch jeho tvorby má malú schopnosť prijímať živiny, preto je nutné zabezpečiť ich dostatok v prístupnej forme. Do doby 3 - 4 párov pravých listov má mak najväčšie nároky na dusík, draslík a vápnik. Vo fáze vyvinutej listovej ružice rastlina odčerpá na tvorbu sušiny viac ako 60 % N, P, K. V období stonkovania až butonizácie je maximálna spotreba horčíka a síry. V čase tvorby pukov je potrebné zaistiť aj dostatok bóru a zinku. Najmä Zn treba aplikovať vo fáze peľových tetrád vo forme listových hnojív. Následkom nedostatku živín dochádza k obmedzovaniu rastu a vývinu rastlín a k narúšaniu metabolických procesov. Hrubé poruchy výživy menia celkový habitus rastlín.
Dôležitosť živín pre mak
- Dusík: Pri jeho nedostatku nastáva obmedzený rast, listy majú svetlozelenú až žltú farbu, znižuje sa počet semien v tobolkách a ich HTS.
- Fosfor: Nedostatok fosforu sa prejavuje obmedzeným rastom koreňov a spomaleným vývinom rastlín. Je narušený energetický metabolizmus, čo spôsobuje zníženie hmotnosti rastlín, a tým aj ich odolnosti proti poliehaniu.
- Draslík: Pri nedostatku draslíka je výrazne ovplyvnený metabolizmus cukrov a zabudovanie dusíka do bielkovín. Tým sa znižuje produkcia sušiny. Klesá odolnosť rastlín proti suchu, zvyšuje sa lámavosť a poliehavosť stoniek.
- Vápnik: Nedostatok vápnika v pôde spôsobuje zhoršenie jej fyzikálnych, biologických a chemických vlastností, zvyšuje jej kyslosť a ľahšiu dostupnosť cudzorodých látok pre príjem rastlinami.
- Horčík: Nedostatok horčíka vedie k poruchám rastu v dôsledku obmedzenej tvorby chlorofylu.
- Síra: Nedostatok síry obmedzuje využitie dusíka, znižuje obsah oleja v semenách a zhoršuje zdravotný stav rastlín.
- Bór (B): Zasahuje do procesu opeľovania, a tým do tvorby úrody semena. Pri jeho nedostatku nekrotizuje až úplne odumiera rastový vrchol, na horných listoch sa objavujú nekrózy a netvoria sa kvetné puky.
- Zinok (Zn): Je nevyhnutnou súčasťou mnohých enzýmov a pri maku pozitívne ovplyvňuje vznik peľových tetrád, a tým prispieva k lepšiemu opeľovaniu a tvorbe semien.
- Mangán (Mn): Je dôležitým prvkom pri fotosyntéze a pozitívne pôsobí na úrodu maku zvlášť na alkalických pôdach pri dlhšie trvajúcom suchu.
Osevný postup a vhodné predplodiny
V osevnom postupe je potrebné mak zaraďovať po sebe najskôr po 4 - 5 rokoch. Úspešné je pestovanie maku po repe cukrovej, zemiakoch, strukovinách, jačmeni jarnom a pšenici. Nemá byť zaraďovaný do osevných postupov s repkou ozimnou. Obe plodiny sa navzájom zaburiňujú a je náročné likvidovať ich výdrv. Mak neznáša pôdy s rezíduami sulfonylmočoviny, triazínu a napropamidu.
Spoločné pestovanie maku a vhodní susedia
Logická výsadba rastlín založená na princípoch spoločného pestovania predstavuje ideálny spôsob, ako maximalizovať úrodu. Základom úspechu pri spoločnom pestovaní je výber rastlín, ktoré majú rovnaké nároky na pôdu, živiny, vodu, svetlo a rovnaký termín výsadby. Hoci tieto rastliny nie sú príbuzní z jednej rodiny, spoločne si veľmi dobre nažívajú. Správnou kombináciou rastlín možno dokonca aj vylepšiť chuť niektorých rastlín. Okrem zaručených miláčikov existujú aj rastliny, ktoré spoločnosť jedna druhej neznesú za žiadnu cenu. Pokiaľ vaša výsadba nebude úplne nelogická a dodržíte hlavné zásady spoločného pestovania a poznatky o potrebách jednotlivých rastlín, možno si nájdete svoju overenú kombináciu.
Príklady vhodných susedov pre mak:
- Veronika (Veronica): Stredne vysoké druhy veroniky môžu tvoriť zaujímavé kombinácie napríklad s levanduľou, kocúrnikom, makom, margarétkou, šalviou, klinčekom alebo rebríčkom. Najvyššie odrody veroník potom nájdu uplatnenie ako pozadie pre nižšie rastliny.
- Gaura (Sviečkovec): Gaura bude nádherne vyzerať aj na skalke. So sviečkovcom vytvoríte atraktívne lemovanie, vyššie kultivary potom môžu zastať rolu zaujímavého pozadia k nižším rastlinám. Sviečkovec kombinácie najlepšie vytvorí s trvalkami, ktoré majú rovnaké nároky na stanovište. Skvele bude vyzerať napríklad bok po boku okrasných tráv, levandule či šalvie. Gauru možno pestovať aj spoločne so železníkom argentínskym, rudbekiami či echinaceou.
Ochrana maku pred burinami, chorobami a škodcami
Záhon je nutné udržiavať nakyprený a odburinený, pretože mak nedokáže konkurovať burinám. O úrode maku niekedy rozhoduje zaburinenie porastu a použitie herbicídov. Je ale možnou skutočnosťou, že zaburinený, ručne pozberaný porast poskytne vyššiu úrodu ako odburinený. Príčinou tohto paradoxu je fytotoxicita herbicídov, na ktorú je mak veľmi citlivý. Herbicídna ochrana maku je pomerne zložitá. Aplikáciu herbicídov je aj pri maku možné rozdeliť na preemergentnú a postemergentnú. Prvá z nich je zameraná na zabezpečenie nezaburineného porastu počas prvých 4 - 5 týždňov po sejbe maku, kedy dlho klíčiace a pomaly vzchádzajúce rastliny majú nízku konkurenčnú schopnosť a potrebujú dostatočný životný priestor. Pri postemergentnej ochrane je nevyhnutné zohľadňovať viacero faktorov, ktoré podmieňujú úspešnosť použitia herbicídov. Treba mať na zreteli nielen skladbu burín na pozemku, ale najmä vývinové štádium maku, ale aj burín.
Najčastejšie choroby maku
S narastaním pestovateľských plôch maku jarného, a v ostatných rokoch aj maku ozimného, narastá aj potreba riešenia ochrany porastov proti hospodársky významným chorobám a škodcom. Pri maku, okrem morenia osiva pred sejbou, existuje aj priama ochrana proti chorobám. Porasty maku sú napádané počas celej vegetačnej doby.
- Pleseň maková: Patogén spôsobuje primárnu a sekundárnu infekciu. Primárna sa prejavuje v počiatočných rastových fázach chlorotickými škvrnami na listoch, ktoré sú zdurené, krehké a zdeformované, vegetačný vrchol odumiera. Morenie osiva, aplikácia fungicídov, skorá sejba, likvidácia rastlinných zvyškov a dostatočný časový odstup v osevnom pláne od napadnutých porastov znižujú stupeň napadnutia touto chorobou.
- Helmintosporióza: Napáda všetky rastlinné časti maku vo všetkých vývojových štádiách. Šíri sa od bázy rastliny tesne nad pôdou, kde dochádza k zaškrteniu stonky do takej miery, že rastliny odumrú. Rizikovým faktorom sú ťažké zlievavé pôdy a poškodenie malých rastlín škodcami. Ochrana porastov spočíva v ich udržaní v dobrom zdravotnom a kondičnom stave vyrovnanou výživou, ochrane proti škodcom a fungicídnom ošetrení.
- Ďalšie patogény: bakteriálna škvrnitosť listov, čerň maková, múčnatka, sklerotiniová hniloba maku a pleseň sivá.
Najčastejší škodcovia maku
Pestovatelia sa každoročne musia vysporiadať aj s výskytom niekoľkých závažných škodcov v porastoch maku. Porast je veľmi dôležité sledovať v období vzchádzania až do fázy 4. až 5. pravého listu.
- Krytonos koreňový: Dospelí jedinci poškodzujú požerom vzchádzajúce rastliny. Larvy spočiatku škodia na listoch, ale najväčšie znehodnotenie spôsobujú na hlavnom kolovom koreni, ktorý silno poškodzujú požerom. Najvhodnejšia ochrana je morenie osiva.
- Voška maková: Vytvára na spodných stranách listov, na stonkách a aj tobolkách početné kolónie. Listy žltnú, vegetačné vrcholy zasychajú a makovice aj semená sa nedostatočne vyvíjajú. Je nebezpečná ako efektívny prenášač rôznych viróz.
- Krytonos makovicový: Chrobáky škodia vyhrýzaním rýh a otvorov do stoniek a mladých makovíc. Samičky kladú vajíčka do vyhlodaných jamiek v mladých tobolkách. Vyliahnuté larvy vyžierajú tvoriace sa semená v tobolkách, prežierajú v nich priehradky a spôsobujú tzv. červivosť maku.
Mak je veľmi citlivý na nevhodné použitie rôznych pesticídov, ale aj iných prípravkov, vrátane hnojív. Zodpovedný agronóm sleduje porast maku denne, minimálne každý tretí deň, aby vedel správne reagovať na všetky požiadavky vyvíjajúcich sa rastlín a operatívne zakročiť pri výskyte nežiaducich faktorov.
tags: #ktore #plodiny #sa #znasaju #z #makom