Kresťanské knihy majú silu nielen pomáhať pri štúdiu Písma, ale aj prehriať myseľ unavenú zimou alebo smútkom. A práve knihy zo série Slepačia polievka pre dušu sú známe svojou schopnosťou prinášať útechu a inšpiráciu. Tento článok sa zameriava na knihu Slepačia polievka pre dušu s podtitulom Otec a syn, pričom sa opiera o dostupné informácie a rozširuje ich o ďalšie relevantné aspekty.
Kniha je najvernejším priateľom človeka. Príbehy píše sám život. Tie skutočné rovnako, ako vymyslené. Dojímavé a nádherné príbehy rodinnej lásky nájdu odzvu v každom srdci a každej duši.
Fenomén „Slepačia polievka pre dušu“
Keď Slepačia polievka pre dušu prvýkrát vyšla pred dvadsiatimi rokmi, oblasť osobného rozvoja len začínala byť populárna. Stala sa celosvetovým bestsellerom a odštartovala fenomén, ktorý vyústil do ďalších 250 titulov, z ktorých sa predalo vyše pol miliardy výtlačkov! Slepačia polievka pre dušu je knižný fenomén, z ktorého sa predalo vyše pol miliardy výtlačkov v 40 jazykových mutáciách na celom svete a pre neutíchajúci záujem čitateľov neustále vychádzajú pokračovania s novými príbehmi. Nečudo, že oslavu 20. výročia vydania originálu si nenechali ujsť ani svetoznáme osobnosti v oblasti osobného rozvoja - Anthony Robbins, Deepak Chopra či Michael Beckwith a prispeli svojimi príbehmi, ktoré im zmenili život.
Slepačia polievka je viac než len pokrm. Je to niečo, čím nás kŕmila mama, keď sme boli chorí, jeme ju, keď sa potrebujeme upokojiť a posilniť, je liekom pre telo aj myseľ. Práve to bola myšlienka v pozadí série kníh Slepačia polievka pre dušu - priniesť skutočné príbehy, ktoré by boli pre čitateľov liekom; príbehy o tom, ako nájsť v živote zmysel, lásku, nádej, pocit šťastia, úctu k sebe aj iným, pokoru, silu a odvahu na zmenu. Slepačia polievka pre dušu je vždy príležitosťou učiť sa od obyčajných ľudí, ktorí zažili niečo mimoriadne.
Autori a ich vplyv
Autormi bestsellerov zo série Slepačia polievka pre dušu sú Jack Canfield a Mark Victor Hansen. Spolu s Amy Newmarkovou a Susan M. Heim sa podieľali na mnohých tituloch z tejto série.
Jack Canfield
Jack Canfield vedie semináre, ktorých úlohou je naučiť poslucháčov správne sa ohodnotiť, je prezidentom Nadácie pre výchovu k sebahodnoteniu v kalifornskom Culver City. Jeho intenzívne semináre pre laickú verejnosť i profesionálov absolvovalo viac ako 500 000 poslucháčov z celého sveta. Je autorom niekoľkých kníh o vývoji sebahodnotenia vo vzdelávaní a poradcom stoviek spoločností a profesionálnych združení.
Mark Victor Hansen
Mark Victor Hansen je vynikajúcim a podnetným rečníkom, jedným z najlepších na svete. Ako profesionálny prednášateľ oslovil za posledných dvadsaťjeden rokov v štyroch tisíckach prednášok, ktoré sa uskutočnili v tridsiatich dvoch krajinách, viac ako jeden a pol milióna ľudí. Jeho semináre sú povzbudivé a kráčajú s duchom doby. V Kone na Havaji vedie každý rok stretnutie duchovnej obrody, ktoré majú ľuďom pomôcť prekonať duševné, telesné, citové, prípadne finančné problémy.
Témy príbehov v sérii „Slepačia polievka pre dušu“
Séria Slepačia polievka pre dušu sa venuje rôznym aspektom ľudského života a emócií. Tu sú niektoré z tematických oblastí, ktoré sú spracované v jednotlivých knihách:
- Slepačia polievka pre dušu: Pravá láska: Ponúka povzbudivé, humorné i dojemné príbehy o prvých stretnutiach a ponukách na sobáš, o svadbách, radostiach i problémoch manželského spolužitia, ale aj o bolesti a lúčení.
- Slepačia polievka pre dušu: Skutočná sila ženy: Za každou ženou sa skrýva životný príbeh, ktorého vyrozprávanie dokáže pomôcť iným ženám. Kniha je plná príbehov žien, ktoré našli odvahu a sebadôveru.
- Slepačia polievka pre dušu: Sila môjho áno: Hovorí o tom, že povedať "áno" znamená otvoriť sa novej skúsenosti a prekonať strach z nepoznaného.
- Slepačia polievka pre dušu: Sny a predtuchy: Odhaľuje tajomnú oblasť ľudských snov a predtúch prostredníctvom 101 úžasných príbehov o zázrakoch a zásahoch zhora.
- Slepačia polievka pre dušu: Mysli pozitívne: Prináša 101 inšpiratívnych príbehov, ktoré vás povzbudia a dodajú vám pozitívnu energiu.
- Slepačia polievka pre dušu: Nič nie je nemožné: Ukazuje, ako pozitívny prístup zlepšil ľuďom život a ako môžu dosiahnuť viac, než si mysleli.
- Slepačia polievka pre dušu: Anjeli medzi nami: Obsahuje 101 inšpiratívnych príbehov o zázrakoch a viere, o nevysvetliteľných zásahoch zhora a anjelských návštevách.
- Slepačia polievka pre dušu: Naštartuj svoj život: Ponúka 101 skutočných príbehov o tom, ako znova nájsť v živote radosť a šťastie.
- Slepačia polievka pre dušu: Čas žiť naplno: V 101 príbehoch ukazuje, ako objaviť vášeň, odvahu a radosť zo života, a ako prevziať kontrolu nad vlastným životom.
- Slepačia polievka pre dušu: Čerstvé mamičky: 101 inšpirujúcich príbehov o láske, radosti a zázrakoch materstva.
- Slepačia polievka pre dušu: Nájdi svoje šťastie: 101 inšpiratívnych príbehov o nájdení zmyslu života, nadšenia a radosti.
- Slepačia polievka pre dušu: Odkazy z neba: 101 zázračných príbehov o svedectvách z neznáma, úžasných prepojeniach a láske, ktorá neumiera.
Príbehy o otcoch a synoch - hlboké emocionálne puto
Kniha Slepačia polievka pre dušu: Otec a syn sa zameriava na jedinečný vzťah medzi otcom a synom, ponúkajúc dojímavé príbehy plné lásky, porozumenia a životných lekcií. Tieto príbehy zdôrazňujú dôležitosť prítomnosti otca v živote syna a ukazujú, ako sa vzťahy budujú časom, nie peniazmi.
Príbehy láskavosti a prijatia
V živote sú dôležité tri veci: po prvé - láskavosť, po druhé - láskavosť a po tretie - láskavosť. Učte sa byť láskavými - je to dôležitá súčasť životných povinností. Láska je nádherná. Nikdy sa vám nepodarí vziať ju jednému človeku a dať ju niekomu inému. Ľudia sú bohatí, len keď sami rozdávajú. Kto veľa dáva, veľa dostane naspäť. Ochota postarať sa o niekoho, venovať niekomu pozornosť je hodnota, ktorá dáva životu ten najhlbší zmysel a význam. V rozličných štádiách života môžu byť prejavy lásky rôzne: môže sa prejavovať ako závislosť, príťažlivosť, potešenie, starosť, lojalita, žiaľ, v podstate je ich zdroj vždy rovnaký.
Príbeh o Kevinovi a basketbale
Kevin bol pomalý. Nedokázal sa ani rýchlo učiť, ani rýchlo behať. Napriek tomu sa prihlásil do basketbalového tímu. „Jeho úsmev bol žiarivejší ako júnové slnko a jeho srdce širšie ako obloha nad horami.“ Chlapci v tíme ho mali radi. Každý mal Kevina rád, ale on v skutočnosti nikdy nijaký kôš nehodil. Jeho tím bol taký slabý, že prehrali temer všetko. A ten jeden jediný zápas neprehrali len preto, lebo silne snežilo a súper sa nedostavil. Ku koncu sezóny sa chlapci zúčastnili cirkevného basketbalového turnaja. Pretože boli na poslednom mieste, mali tú smolu, že museli hrať s mužstvom, ktoré bolo na čele - s najlepším, neporaziteľným tímom. Vtedy sa jeden z Kevinových spoluhráčov rozhodol, že je načase dať šancu aj pomalému Kevinovi. Zápas bol tak či tak prehratý, tak sa dohodli, že všetky lopty budú prihrávať Kevinovi. Stalo sa. Chudák Kevin to skúšal znovu a znovu… do konca zápasu ostávali posledné sekundy. A vtedy sa to podarilo! „…lopta opísala zázračný kruh okolo koša a skočila dnu. Kevinove ruky víťazne zamávali v povetrí a chlapec nadšene vykrikoval: „Vyhral som! Vyhral som!“ Ručička hodín odsekla poslednú sekundu a tím, ktorý bol na čele tabuľky, opäť zvíťazil.
Príbeh o Johnovi Toddovi a tete
John Todd bol sirota. Jeho teta sa rozhodla, že si ho zoberie k sebe. Poslala pre neho sluhu Cézara a on malého chlapca upokojoval, keď sa vystrašene pýtal, či teta „tam bude?“ Či ho bude čakať? Či sa jej bude páčiť? Či ho bude mať rada? Dovolí mu šteniatko? Bude mať vlastnú izbu? „Och, určite nie, určite na teba počká. Uvidíš, keď vyjdeme z tohto lesa.“ John Todd vyrástol šťastne v dome svojej tety. Stal sa kňazom a keď jeho teta cítila, že zomrie, napísal jej: „… Chcem Ti povedať, že aj na Teba niekto čaká. Tvoja izba je už pripravená, sviečka horí a dvere sú otvorené. Čakajú Ťa tam! Viem to.“
„Ľahostajný: Podmanivý krátky animovaný film o sile empatie“ #krátkyfilm #vvibes
Príbehy otcovskej starostlivosti a obety
Deň, ktorý prežijete, nemôžete považovať za hodnotný napriek tomu, že ste zarobili dosť peňazí, ak neurobíte niečo pre niekoho, kto vám to nikdy nebude môcť vrátiť.
Príbeh o stratených kľúčoch
V príbehu - vzťah dcéry a starostlivého otca… keď vyrástla, stala sa učiteľkou v takej štvrti, ktorá bola večer pre mladé dievča nebezpečná. Darmo jej otec nakazoval, aby si dávala pozor… do noci opravovala písomky a potom jej skoro ublížila partia blbých chalanov. Ešte aj kľúče stratila. Zachránilo ju to, že jej otec sa postaral o náhradné kľúče. Dal jej ich do bočného vrecka na kabelke. Jeho opatrná láska jej zachránila život. „Dodnes mám tie kľúče v zásuvke bielizníka a opatrujem ich ako oko v hlave.“
Príbeh osamelého otca
Unavený otec, ktorý sa stará o dve deti a snaží sa im nahradiť matku, ktorá sa s ním rozviedla, sa rozplače, keď uloží svojich malých spať. „… tá samota. Cítil som sa, ako keby som bol na samom dne v osamelom mori. Všetky tieto pocity sa miešali a ja som sa cítil stratený, zlomený. Z ničoho nič ma premohol plač.“ A vtedy ho objímu rúčky jeho päťročného synčeka. „To je v poriadku, ocko.“
Príbeh otca a syna Alana
Moja manželka sa vrátila domov z prechádzky s deťmi. Rozprávala mi príhodu jednej mamičky (nazvime ju Oľga). Oľgin syn si totiž naposledy domov doniesol pavúka a keď ho chcela Oľga zlikvidovať, tak jej 3-ročný syn povedal: „Nezahadzuj ho, to je môj nový kamarát a iného nemám“. Oľga nie je vdova, nie je slobodná matka ani rozvedená. Je manželkou úspešného podnikateľa s dobre rozbehnutou firmou. Tibor pracuje ako poisťovák, ale taký ten poriadny, poctivý a kariérne vypracovaný. Ja som pomedzi jeho ponuky sucho nadhodil otázku, koľko vlastne zarába. Odpoveď ma prekvapila. „Z toho, čo zarobím, si nechám len nevyhnutnú časť pre rodinu a všetko zvyšné investujem do firmy, lebo do piatich rokov sa mi to vráti niekoľkonásobne.“ Večer v ten istý deň som šiel hrať futbal. Keď som sa vrátil z piva, teda z futbalu, a ľahol som si do postele (máme takú veľkú 2x2m, kde spávame aj s dvoma našimi deťmi a je to super), tak mi manželka rozprávala, že náš starší syn (nazvime ho Alan) dlhšie zaspával. Alan sa pred spaním pýtal mamy, že kde je tato (ja) a že sa na mňa teší. Alanovi pomohlo zaspať manželkino uistenie, že keď sa zobudí, tak tato už bude doma. Bývame v podnájme, malom byte, rodinný dom si nikdy zrejme nepostavíme, ale môj syn má za najlepšieho kamoša mňa, nie pavúka z ihriska. Kto je inšpiráciou pre redaktora Profitu? Tibor. Kto je inšpiráciou pre syna? Snáď ja. Vzťahy sa budujú časom, nie peniazmi.
Spoločné stolovanie ako pilier rodinných hodnôt
Pred časom som medzi deťmi v centre voľného času urobila malý prieskum zameraný na spoločné stravovanie v rodine a zistila som, že deti milujú spoločné obedy s rodičmi, milujú ten pocit byť všetci spolu ako rodina. Spýtala som sa ich, čo sa im v spojení so spoločným obedom vybavuje a každému z nich sa rozprestrel na tvári úsmev. Rozprávali príhody, uvádzali smiešne situácie, tradičné jedla, ktoré u nich rozvoniavajú a spomínali na to príjemné, čo si pamätajú.
Spoločné obedy a večere doma majú svoje osobité čaro, prinášajú všetkým členom rodiny niečo pozitívne a čo si málokto uvedomuje, tento rituál má i určitú ochrannú funkciu. Priestor a blízki ľudia okolo jedálenského stola tvoria akúsi ochrannú zónu, ktorá vyvoláva pocit bezpečia, ku ktorému je možné vrátiť sa v prípade problémov či životných kríz. I keď je potrebné tento pocit posilňovať najmä u malých detí, ktoré doslova vyžadujú blízkosť a istotu najbližších, spolupatričnosť potrebujú cítiť i dospievajúce deti.
Existuje množstvo štúdií, najmä zahraničných, v ktorých sa potvrdzuje pozitívny vplyv spoločného stolovania na prevenciu rizikového správania u dospievajúcich - fajčenia, užívania drog, agresivity, alebo na elimináciu vzniku depresií. Spoločné stolovanie vytvára prostredie, ktoré môže výrazným spôsobom prispieť k zlepšeniu vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Môže sa stať komfortným priestorom na komunikáciu v rodine. Ak sa takáto komunikácia stane pravidelnou, rodičom je ľahšie rozpoznávať a identifikovať zmeny, ktoré sa s dieťaťom dejú.
Zdieľanie spoločného jedla dáva rodičom možnosť a ideálnu príležitosť poskytnúť deťom modelové úlohy a vzorce správania, koučovať sociálne a kultúrne očakávania. Deti sa spoločným zdieľaním tohto rituálu učia, že správne rodinné jedlo sa podáva doma na určenom mieste, je čerstvé a kvalitné a že je produktom celkom náročnej kultúrnej činnosti, ktorej sa hovorí varenie a ktorá si vyžaduje čas a úsilie zo strany toho, kto jedlo pripravuje. Toto poznanie je základom nielen získania určitých zručností, ale i prehĺbenia úcty a vďačnosti k rodičom.
Je zvláštne, že i napriek všetkým pozitívam, ktoré spoločné stolovanie prináša, vôňu slávnostnej slepačej polievky, ktorá kedysi každú nedeľu voňala celým domom, vymieňajú dnešné mladé rodiny za ťažký, nič nehovoriaci vzduch v čínskych reštauráciách, kde sa narýchlo usadia na kvázi rodinný obed počas víkendovej nákupnej turistiky. Každý si dá iné jedlo, otec číta časopis, mama sa kochá novými topánkami, dcéra má na ušiach slúchadla a syn sa hrá s tabletom. I keď sa rodina nachádza spolu pri jednom stole, je vlastne každý z nich sám.
Nemalou mierou k zániku tohto rituálu prispievajú i niektoré povolania, ktoré sú rodičia povinní vykonávať počas víkendov. A tak maminy a ockovia namiesto toho, aby jedli spoločne so svojimi deťmi aspoň jeden deň v týždni, blokujú v pokladniach alebo šoférujú autobus.
I keď je možné konzumáciu jedla chápať veľmi pragmaticky, vecne a chladne (veď je to len také obyčajné uspokojovanie ľudskej potreby, mohol by niekto namietať), zdá sa, že rodinné jedlo a rodinný stôl je možno chápať i v iných súvislostiach: ako prvé a najdôležitejšie miesto, kde dieťa získava pozitívny vzťah a postoj k jedlu, ako prostredie príjemne prežitých spoločných chvíľ a posilnenia rodinných väzieb, ako priestor, kde sa odovzdávajú rodinné tradície, zvyky, ako malé laboratórium, ktoré ukája detskú zvedavosť pri skúšaní nových chutí, nových jedál, ako priestor určený na relaxáciu, kde sa pri dobrom jedle dieťa spája samo so sebou a zároveň sa delí o svoje zážitky s ostatnými, ako plánovacie stredisko, kde vznikajú plány, vízie a ideály rodiny, ako učebňu, kde dieťa získava nové informácie a učí sa rôznym zručnostiam, ako divadelné predstavenie, kde dieťa môže sledovať a napodobňovať dospelých, učiť sa slušnému správaniu, rozširovať si slovnú zásobu, hovoriť prosím, ďakujem, ako rituál, ktorý sa navždy uchová v pamäti, ako pozitívna spomienka na seba a na svoju rodinu.
Prieskumu sa zúčastnilo 13 detí vo veku do 10 rokov, z toho 2 deti nezažili nikdy spoločné stolovanie s rodinou.
Porovnanie pozitív a negatív spoločného stolovania
| Pozitíva spoločného stolovania | Negatíva absencie spoločného stolovania |
|---|---|
| Posilnenie rodinných väzieb | Riziko rizikového správania u dospievajúcich |
| Odovzdávanie rodinných tradícií | Strata úcty a vďačnosti k rodičom |
| Učenie sa sociálnym zručnostiam | Zánik rodinných rituálov |
| Vytváranie pozitívnych spomienok | Individuálne stravovanie bez komunikácie |
tags: #slepicia #polievka #pre #dusu #otec #a