V histórii ľudstva zohrávali obetné dary významnú úlohu v rôznych kultúrach a náboženstvách. Tieto dary, často spojené s hlbokou symbolikou, boli prejavom úcty, vďaky alebo prosby k božstvám a nadprirodzeným silám. V tomto článku sa pozrieme na históriu obetných darov v kontexte svätej omše a v širšom svetovom meradle, pričom sa zameriame na ich náboženské, kultúrne a spoločenské aspekty.
Obetné dary v kontexte svätej omše
Aby sme správne chápali svätú omšu a všetko, čo je jej obsahom, je nevyhnutné, aby každý mal na zreteli, že Ježiš Kristus pri Poslednej večeri ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi. Každý z účastníkov bohoslužby by si mal nájsť chvíľu na zamyslenie, že vstupuje do toho, čo je posvätné, nasledujúc tak príklad Ježiša, ktorý obetoval seba samého. Vieme predsa, že nie je vhodné predstúpiť pred niekoho, koho si vážime, len tak „rovno z ulice“. Tým skôr pred oficiálnym rozhovorom s Bohom. Malo by byť samozrejmosťou venovať chvíľku času na uvedomenie si jeho prítomnosti.
História a Význam Obetných Darov
Prinášanie obetných darov pri slávení svätej omše má v Cirkvi veľmi dlhú tradíciu. Už v prvotnej Cirkvi kresťania prinášali na liturgické slávenie nielen chlieb a víno, ale aj iné dary na pomoc kňazom a núdznym. Každá skutočná obeta je vlastne odpoveďou na Ježišovu obetu z lásky, a preto je slávenie svätej omše ako Kristovej obety aj našou obetou, obetou Cirkvi.
Už v 3. storočí svätý Hypolit Rímsky opisuje, ako vyzerala príprava obetných darov. Po bohoslužbe slova nastal v chráme medzi zhromaždeným ľudom veľký pohyb, lomoz, hluk. To je svedectvo, že v čase obetného sprievodu veriaci prinášali na obetu nie to, čo nepotrebovali, ani to, čím by si chceli získať sympatie celebranta. Myslím, že každý v tomto kontexte pochopí, že obetným darom pri akejkoľvek svätej omši môže a má byť to, čo obohatí život Božieho dieťaťa.
Od 4. storočia boli obetné dary známe v celej Cirkvi. V Ríme ich prijal aj samotný pápež. Okrem chleba a vína sa priniesli: hrozno, zelenina, olivový olej, vosk, syr, maslo, med, kvety, vtáky a zvieratá; aj liturgické predmety. Peniaze sa ako dar prinášali od 11. storočia. Táto forma obetného daru existuje dodnes. Aj dnes sa praktizuje procesia s darmi zeme a prácou ľudských rúk, najmä počas slávnostných omší.
Príprava Darov
Všeobecné smernice Rímskeho misála (VSMR) predpisujú: „Duchovní pastieri nech berú do úvahy najmä tých, ktorí z príležitosti pohrebu sú prítomní na liturgických obradoch alebo počúvajú evanjelium, či už sú to nekatolíci alebo takí katolíci, ktorí sa na Eucharistii nikdy alebo sotvakedy zúčastňujú, alebo stratili azda aj vieru."
Všeobecné smernice Rímskeho misála (bod 73) hovoria o príprave obetných darov vo svätej omši nasledovne: „Je chválitebné, keď veriaci sami prinášajú chlieb a víno. Kňaz alebo diakon ich prevezme na vhodnom mieste, aby ich priniesol k oltáru. Hoci chlieb a víno, určené na bohoslužbu, veriaci už neprinášajú zo svojho ako kedysi, jednak obrad prinášania týchto darov si zachováva duchovnú silu a význam. Možno prijať aj peniaze alebo iné dary pre chudobných alebo na kostol, ktoré veriaci prinášajú alebo ktoré sa vyberajú v kostole."
Rozhodnúť o procesii a daroch má kňaz (farár, resp. kaplán). Nikdy však ako obetný dar nemá byť prinášané niečo, čo si dotyční obetujúci chcú opäť vziať pre seba späť, ako napr. futbalová lopta či horolezecké lano a iné.
Pre prinášanie obetných darov sa nutne nevyžaduje posväcujúca milosť, ale iste by - vzhľadom na ostatných prítomných veriacich v kostole - nebolo dobré, keby obetné dary prinášal nejaký človek, ktorý nežije príkladným kresťanským životom alebo je verejný hriešnik.
V sakristii kňaz určí miništranta zodpovedného za prinášanie darov. Tento miništrant sa po skončení spoločných modlitieb veriacich odoberie k stolíku, pri ktorom sú už zhromaždení tí, ktorí ponesú dary. Osoby prinášajúce dary sa stavajú do dvojíc, posledná dvojica prináša obetnú misku s hostiami a víno s vodou. Pritom si nekľakajú, ani sa neukláňajú.
Počas prinášania a odovzdávania darov má mať každý prítomný veriaci na mysli, že pri odovzdávaní darov sa odovzdáva každý človek Ježišovi Kristovi so všetkými radosťami a trápeniami ako Bohu milá obeta.
Symbolika a Dôležitosť Obetných Darov
S týmito darmi odovzdávame Bohu svoju prácu a námahu. Chlieb je symbolom každej ľudskej práce. Či je to práca v továrni, oceliarni, kancelárii. Ježiš prijíma každú ľudskú prácu, posväcuje ju, dáva jej zmysel, ukazuje na jej dôstojnosť. Chce posvätiť ľudské pretváranie zeme.
Víno v liturgii je symbolom všetkého, čo človeka bolí, ľudského utrpenia. Hroznové bobule je treba vylisovať a nechať vykvasiť. S týmto darom spája Kristus všetky miesta, kde ľudia trpia: nemocnice, väzenia, bitevné polia. Kristova Krv spája v sebe všetko ľudské utrpenie. On ho očisťuje a spája so svojím.
Kňaz sa preto modlí: „Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života." Prosíme, aby Boh vstúpil do všetkých oblastí nášho života. Pri prinášaní obetných darov môžeme Pánovi ponúknuť svoju fyzickú alebo intelektuálnu prácu z celého dňa alebo týždňa - všetko, čo sme robili pre dobro ľudí. Veď svoju prácu máme konať, akoby patrila samotnému Pánovi. A Kristus, ktorému ju odovzdávame, ju prijíma a dáva jej večnú hodnotu, ak je konaná s láskou.
Leavened Bread and its Symbolical Significance
Omšové Milodary
Kedysi obetné dary pre kňazov a chudobných mali skôr podobu naturálií, dnes sú to prevažne peňažné príspevky veriacich. Zmysel či cieľ tejto obety však zostáva rovnaký. Veriaci chcú takýmto spôsobom podporovať svojich kňazov a ich pastoračné poslanie.
Pre niekoho omšové milodary môžu na prvý pohľad pôsobiť ako „obchodovanie“, prípadne „kupovanie si“ svätej omše. Omšové milodary sa priamo dotýkajú Najsvätejšej sviatosti, ktorá je „srdcom“ našej viery, a teda akékoľvek „predávanie“, „kupovanie“ alebo „získavanie profitu“ je v tejto oblasti absolútne neprípustné; bolo by dôvodom na veľké pohoršenie. Svätá omša nikdy nesmie byť predmetom (hoci len zdanlivého) obchodovania či zárobku.
Každý milodar má byť dobrovoľným skutkom a venovaním darcu, ktorý sa preň rozhoduje na základe vlastného svedomia. Súčasne má byť vyjadrením pocitu zodpovednosti voči Cirkvi, do ktorej sám patrí. Pri omšových milodaroch nikdy nejde o „cenu“ svätej omše či „poplatok“ za vyslúženú sviatosť.
Áno, kánonické právo uvádza, že provinčný koncil alebo zhromaždenie biskupov provincie môže dekrétom určiť, aký milodar sa má venovať na slávenie a obetovanie svätej omše. Odporúčané sumy sa zvyčajne líšia podľa jednotlivých krajín, zodpovedajú miestnym podmienkam a zvyklostiam. Omšový milodar vždy zostáva dobrovoľným príspevkom, ktorý závisí od možností, dobrej vôle a štedrosti darcu.
Západná i Východná provincia Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku dňa 15. júna 2011 upravili výšku milodaru na slávenie svätej omše na 5,- €. Táto výška platí od 1. júla 2011. Kto z veriacich bude chcieť dobrovoľne obetovať nižší či vyšší milodar, môže tak urobiť v zmysle kán. 952 § 1 CIC.
Konkrétne Dary, Ktoré Môžeme Bohu Odovzdať
- Dar uzmierenia: Zmierenie je jasnou podmienkou, aby Boh mohol prijať našu obetu. Je to cesta odpustenia a zmierenia.
- Dar hmotný: Dávame zo svojho prebytku pre tých, ktorí to viac potrebujú. To, čo dávam, darujem Cirkvi. To nie je vlastníctvom kňaza, to je nás všetkých. To patrí Cirkvi - a my sme Cirkev.
- Ochota k službe: Sami sa máme stať chlebom. Ježiš nám hovorí: „Vy im dajte jesť!" Teda dať sa Bohu k dispozícii.
- Čisté srdce: Zachovať si srdce nepoškvrnené týmto svetom vyžaduje častokrát veľké úsilie, vnútorný boj a prácu na sebe.
Praktické Aspekty a Usmernenia
Eucharistia, čiže svätá omša, je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža a posvätnou hostinou účasti na Pánovom tele a jeho krvi. Vieroučná náuka o Eucharistii (že je obeta a pokrm) má základ v teológii svätého Pavla. Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. Pán Ježiš vyzval svojich nasledovníkov, aby ho sviatostne prijímali: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53).
Liturgia Eucharistie sa začína prinášaním obetných darov. Táto časť odpovedá presne na to, čo čítame v evanjeliu o poslednej večeri: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im...“ (Lk 22,19) V poslušnosti prinášame k oltáru to, čo Pán Ježiš dal svojim učeníkom - nekvasený chlieb a víno zmiešané s vodou. Kedysi všetci prítomní nosili svoje pečené bochníky a ampulky s vlastným vínom. Muselo to byť zaujímavé, ak sa všetko to víno zmiešalo, ale pekné je na tom, že každý sa podieľal na bohoslužbe tým, že priniesol a predložil Pánovi z toho, čo sám prijal od neho a na čom vynaložil svoju námahu. Počas prípravy obetných darov kňaz sa modlí nad darmi, zaznejú tam okrem iného aj tieto slová: „Plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk.“ Aj v dnešnej dobe tieto slová znamenajú nás samých, náš život i naše radosti a trápenia. Keď sa už teraz nepodieľame priamo svojimi darmi na slávení, môžeme do misky s hostiami, ktorú nesú zástupcovia Božieho ľudu, vložiť svoje životné situácie a očakávať, že to Pán Ježiš na oltári premení.
Kňaz si umýva po príprave darov ruky na znak túžby po vnútornej očiste. Taktiež sa môže použiť aj kadidlo ako symbol modlitby, očisty a obety, ktorá sa má vznášať k Bohu. Krásne to vyjadrujú aj slová ľudu: „Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena...“
Na oltár prinášame chlieb a víno. Tieto dary si vybral sám Pán Ježiš pri poslednej večeri, preto sa tieto dary používajú v Cirkvi k sláveniu po celom svete. Stredoveký teológovia hovoria, chlieb k premeneniu musí byť dokonalý a bez poškvrny = bez kvasu. Kongregácia pre Boží kult a sviatosti v svojom obežníku o matérii k svätej omši hovorí: „Hostie, ktoré neobsahujú vôbec žiadny lepok, sú na Eucharistiu neplatnou matériou. Hostie, ktoré obsahujú málo lepku, predsa však dosť na to, aby sa príprava chleba zaobišla bez cudzorodých prísad a nebol narušený proces prípravy, pri ktorom sa zachováva prirodzený charakter chleba, sú platnou matériou.“ Z toho vychádza, že nie je možné používať hostie bezlepkové, ale iba s nízkym obsahom lepku.
A teraz si ešte povedzme niečo k vínu. „Víno musí byť prírodné, z hrozna, čisté a nepokazené, bez primiešania cudzích látok. Ak kňaz nemôže prijať víno s obsahom alkoholu, môže prijať čerstvú, ako aj konzervovanú hroznovú šťavu, v ktorej bol zastavený proces kvasenia, pričom sa jej podstata nezmenila (napríklad zmrazením).“
Dialóg pred prefáciou a Eucharistická Modlitba
Pápež František sa raz na svojej stredajšej generálnej audiencii opýtal zúčastnených: „Prečo kňaz, ktorý slúži svätú omšu, hovorí: „Hore srdcia!“ a nehovorí: „Hore mobily, urobte si fotografie?“ A Svätý otec pokračoval: „Poviem vám, veľmi ma zarmucuje, keď tu na námestí alebo v bazilike slúžim svätú omšu a vidím, ako mnoho ľudí má v rukách mobily. Prosím vás! Omša nie je divadlo, je to cesta v ústrety umučeniu a zmŕtvychvstaniu Pána. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia!“ Táto jedna časť z trojice výziev sa nazýva dialóg pred prefáciou. Tento dialóg sa tam nachádza preto, že aj keď najväčšiu časť modlitby hovorí kňaz, je to modlitba všetkých zúčastnených. Tí sa pripájajú ku kňazovi počúvaním a niekoľkými odpoveďami. Slová „Hore srdcia!“ odpovedajú tomu, že slávenie Eucharistie má obetný charakter. Pri Eucharistii stúpa hore k Bohu naša chvála, ale pokiaľ by k Bohu s našou chválou nestúpali aj naše srdcia, pokiaľ by sa naše životy nepremieňali v dar Bohu, bola by táto naša chvála veľmi falošná. Preto my odpovedáme „Máme ich u Pána.“ Tým vyjadrujeme: Áno, sme síce tu na zemi, ale patríme Tebe, nášmu Bohu, a toto slávenie svätej omše nám tam pripravuje cestu a dáva nám pookriať už dopredu to nebeské šťastie.
Po tomto úvodnom dialógu nasledujú samotné slová prefácie. Slovo prefácia pochádza z latinského slova a znamená slávnostná reč, ktorá sa prednáša pred zhromaždeným ľudom a pred Božou tvárou. Práve prefáciou sa začína eucharistická modlitba. Eucharistická modlitba znamená v preklade modlitba chvály, modlitba ďakovania. Práve prefácia je takou predprípravou k tejto modlitbe, ale zároveň je aj jej jadrom. Prefácia je totiž tou časťou, kde kňaz spieva „Je naozaj dôstojné a správne, dobre a spásonosné vzdávať vďaky...". Ďalší text prefácie sa odvíja od jednotlivého liturgického obdobia alebo sviatku, čo je pozostatkom minulosti, kedy bola celá táto modlitba improvizovaná. Pri prefácii, pri eucharistickej modlitbe sa pripájame k nebeskému spevu a predprijímame to, čo budeme robiť po celú večnosť. Preto nie je vôbec náhodou, že prefácia končí slovami „Preto so zástupmi anjelov a svätých z celej duše spievame chválospev na tvoju slávu: Svätý, svätý, svätý ...“
Epikléza a premenenie darov
Keď si tak všímame kňaza a slávenie svätej omše, určite sme si už všimli, že práve od tohto dialógu má väčšinou kňaz ruky rozpäté - pozdvihnuté k nebu. V jednom okamihu však tieto ruky spojí a vystrie ich dlaňami dole nad obetné dary. Táto časť sa nazýva epikléza. Epikléza má svoj pôvod v gréckom slove a znamená zvolávanie zhora. V tomto okamihu skôr než kňaz vysloví slová epiklézy si máme pokľaknúť. Nastáva totiž jeden z vrcholov svätej omše, kedy kňaz týmito slovami zvoláva Ducha Svätého na dary chleba a vína. Táto epikléza ukazuje krásnu logiku: Boh Otec posiela Ducha Svätého na chlieb a víno - Duch ho premení v Božieho Syna Ježiša - my Ježiša prijímame, tak dostávame jeho Ducha - tak sa stávame Božími deťmi.
Všetci kľačia, kňaz hovorí pomalšie a zreteľnejšie, rodičia tíšia svoje deti, zvonia zvončeky a oblak z kadidla zahaľuje oltár. Je to časť svätej omše, keď kňaz prednáša slová samého Pána Ježiša, ktoré povedal pri poslednej večeri: „Toto je moje telo, toto je moja krv.“ Stredoveký pojem transubstanciácia znamená, že chuť, vôňa, tvar, podoba síce zostali, ale podstata sa zmenila, a teda pristupujeme k tomuto pokrmu s rovnakou úctou a láskou ako k samotnému Pánu Ježišovi. Pretože nás tieto slova vynikajúcim spôsobom spájajú s Ježišovou poslednou večerou, získali mimoriadnu dôležitosť. Pozdvihnutie premeneného chleba a vína má praktický dôvod. Kňaz vyzdvihne hostiu a kalich práve preto, aby všetci mohli pohliadnuť na Krista a klaňať sa mu. Toto je to hlavné premenenie, ale v tejto časti sa môže uskutočniť aj druhé premenenie - premenenie nášho srdca. Prijatím premeneného chleba, môžeme my sami byť premenení v samotného Ježiša. Môžu o nás platiť slová svätého apoštola Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)
Leavened Bread and its Symbolical Significance
Eucharistická modlitba ako pamiatka Kristovej obety
Eucharistická modlitba je sprítomňovanie toho, čo sa uskutočnilo v minulosti v živote Ježiša. Veď On sám povedal, že svätá omša má byť slávená na jeho pamiatku. Ježiš hovorí pri poslednej večeri svojim učeníkom o svojej smrti - smrti na kríži. Práve Ježišova láska bola rovnaká vo Večeradle, ale i na kríži. Presne tak ako na kríži, tak pri každej svätej omši, je Ježiš ten, kto prináša obetu a kto je obetovaný. Obeta neznamená, že niečo pridávam, žeby Ježišov kríž nestačil, ani to, žeby sme Ježišova znovu a znovu ukrižovali. Vyjadruje to, že ide o tú istú obeť, že sa Ježiš pri svätej omši - ktorý je v nebi so svojim osláveným telom - dáva rovnako, s láskou až do krajnosti. Konať túto pamiatku znamená reálne zakúsiť na svojom vlastnom živote tu v chráme a ponoriť sa do toho, čo slávime.
Posledná časť eucharistickej modlitby je tvorená spoločnými modlitbami - príhovormi, ktoré uzatvárajú Bohoslužbu slova. Vyjadrujú, že svätá omša sa slávi v jednote s pápežom, miestnym biskupom, so zborom biskupov a celým Božím ľudom a taktiež aj so svätými v nebi. Svätá omša nikdy nie je súkromnou záležitosťou. Je slávením celej Cirkvi tak putujúcej, i oslávenej. Na samom konci eucharistickej modlitby kňaz pozdvihne eucharistické dary k nebu, k Bohu Otcovi, ako gesto Ježišovho darovania a obete a pritom spieva o Božej sláve, ktorá sa cez túto obeť zjavuje. Všetci prítomní na to spoločne odpovedajú zvolaním „Amen.“ Je to najdôležitejšie „amen“ celej svätej omše. Týmto „amen,“ každý prítomný potvrdzuje, že modlitba nad darmi, je taktiež jeho modlitbou a že prijíma to, čo pre neho Kristus vykonal svojou obetou na kríži.
Svadobné rituály a obetné dary vo svete
Svadobné rituály sú významnou súčasťou kultúry mnohých národov a často zahŕňajú obetné dary, ktoré majú zabezpečiť šťastie a prosperitu novomanželom. Pozrime sa na niektoré zaujímavé príklady z rôznych kútov sveta:
Etiópia
Etiópia je krajinou, ktorá si zachovala svoje tradície a kultúru. V kmeni Hamar sa pred svadbou musí zaplatiť veno v podobe dobytka. V kmeni Konso musí byť mladík schopný zdvihnúť nad hlavu a hodiť za seba 50-kilový kameň. V kmeni Karo je povolené mnohoženstvo, pričom ženích môže manželku zdediť, prípadne si ju uniesť. Pri kmeni T’Semay sú nevesta a ženích oslobodení na 6 až 12 mesiacov od práce na poliach a s dobytkom. V Etiópii sa nedá rozviesť, svadba je na celý život.
Vietnam
Tradičná vietnamská svadba sa skladá z viacerých krokov. Ženích prichádza s rodinou a slobodnými kamarátmi, ktorí nesú dary - ovocie, oriešky, betelové listy, čaj, víno alebo grilované prasiatko. Časť z týchto darov je umiestnená na oltár predkov ako obetný dar. Nevesta a ženích sa poklonia svojim rodičom na znak vďaky za starostlivosť a výchovu. Počas ceremónie so sviečkami a čajom prichádza na rad odovzdanie darov od nevestinej rodiny.
Srí Lanka
Na Srí Lanke rodičia ešte donedávna rozhodovali o tom, koho si ich deti vezmú. Počas dvoch rodinných návštev sa rozhodne, či sú pre seba mladí ľudia vhodní. Ich spoločné chvíle sú však veľmi krátke a vždy prebiehajú v prítomnosti celej rodiny. Napriek tomuto netradičnému spôsobu rozhodovania zostáva väčšina takýchto manželstiev stabilná až do smrti.
Moslimský svet
Moslimský svadobný obrad Nikah sa koná v každej krajine sveta, v ktorej dominuje islam. Počas tohto obradu sa podpisuje manželská zmluva a obaja si vyslovia „áno". Svadobná dohoda obsahuje aj podmienku daru, tzv. Mahr, ktorý ženích poskytuje neveste - peniaze, zlato, dovolenka alebo čokoľvek, na čom sa dohodnú. Vali, otec nevesty, ju symbolicky odovzdáva ženíchovi.
Nepál
V Nepále sa podarilo zorganizovať česko-slovenskú hinduistickú svadbu. Nevesta mala tradičné červené sárí, množstvo šperkov a trblietavých prvkov. Nevesta a ženích si vzájomne namaľovali na čelo červenú bodku bindi ako symbol lásky, vzájomnej úcty a hojnosti. Vymenili si tradičné vence z rituálnych kvetov. Samotné svadby potom trvajú obvykle až tri dni. V prvý deň nevesta navštívi profesionálnu kozmetičku, ktorá jej telo ozdobí dočasným tetovaním henou. Na druhý deň prebehne rituál Haldi, kedy natierajú mladomanželov pastou z kurkumy. V tretí deň prebehne samotný akt svadby, kedy sa celá rodina zíde v krásne vyzdobených priestoroch.
Čína
V Číne je svadba úžasné divadlo. Mladomanželia musia na svadbu pozvať všetkých, ktorých poznajú. Ak by počas svadby došlo jedlo, išlo by o veľký spoločenský trapas. Svadobčania si spoločne odhryznú z jablka zaveseného nad pódiom.
Papua-Nová Guinea
V kmeni Gimmesave vás namaľujú oranžovou farbou a oblečú do miestneho kroja. Po spoločných tancoch a spevoch nevestu odovzdajú ženíchovi. Miestni muži musia za nevestu zaplatiť aj niekoľko tisíc dolárov a prihodiť zopár prasiat.
Med ako obetný dar
Med zohráva po tisícročia významnú úlohu v živote našich predkov. Jeho pozoruhodná história v ľudovej kultúre rezonuje už od slovanských čias. Nie náhodou mu patrí prívlastok tekuté zlato. Med náleží k tým pokladom prírody, ktoré naši predkovia postupne objavovali, spoznávali a zbierali vo svojom prirodzenom prostredí na kysuckých podhorských stráňach, lúkach a v blízkosti kysuckých lesov. Med však bol zároveň súčasťou jedinečného duchovného bohatstva, ktoré sa udržiavalo a ctilo po tisícročia v ľudových i cirkevných zvykoch a obradoch, ktoré boli obrazom starobylých tradícií slovanských predkov. Obdobne nám zanechal správy o slovanských koláčoch s medom vo svojej kronike kresťanský vzdelanec a kronikár Kosmas na prelome 11./12. storočia. Obradný význam koláčov s medom v slovanskom predkresťanskom prostredí tiež popisuje v 12. storočí.
