Rozprávkar, rozprávač, rečník, zabávač, vtipkár na entú a ešte aj kámoš ujo Klobása, ujo Bambula, Ďusi, Satina alebo tak, ako je všeobecne známy, Július Satinský, sa v knižke Rozprávky uja Klobásu predstavuje deťom už druhýkrát v rozšírenej edícii.
Podľa literárnovednej „etikety“ sa nepatrí stotožňovať rozprávača s autorom. Júliusa Satinského si však od uja Klobásu možno len ťažko odmyslieť. Napokon, ilustrácie Petra Cpina nám toto veselé spojenectvo postavy a autora neustále pripomínajú.
Autor nasadil svižné tempo. Slovné hry, narážky, dialektizmy, neologizmy, expresívne a iné slová najrozmanitejšej proveniencie a lexikálnych skupín nedovolia čitateľom ulievať sa. Zvedavé, hravé, vymýšľavé, ale aj dnešsky podnikavé, prešibané a mudrlantské deti síce preháňajú v príbehoch svojho zdanlivo usedeného uja Bambulu, aby s nimi „pridal do kroku“ a vykročil k zdravšiemu, športovejšiemu životnému štýlu. No v skutočnosti má ich veľký kámoš navrch. To on ich provokuje k nemalému tempu. Musia pohnúť rozumom, zvládnuť autorskú imagináciu a „(z)dravý rozprávačský prúd“, ak chcú držať krok s neúnavným rozprávačom. Veď ujo Klobása je „tou rozumnejšou hlavou v obci Prdulíno“. Poradí si hravo aj s nebezpečným drakom Bakuľom.
Deti pravdepodobne nebudú rozumieť nuansám rozprávačských „figúr“. To však asi nebolo autorovým cieľom. Majstri rozprávači predsa odjakživa tvorili pre širšie publikum. Príbehy sú pre malých i veľkých. A každá skupina čitateľov si v nich nájde to svoje - žartovné i poučné; skúsenosť podávanú nadľahčene, no nie cynicky, s nebotyčným nadhľadom.
Ujo Klobása i ujo Bambula predstavujú svojský ponor do života. Aforizmy, bonmoty, sumy na záver príbehov čitateľov „štengrujú“ (dobrotivo do nich vyrývajú), ako vysvetľuje autor svoju údajne obľúbenú činnosť.
Satinského literárny svet: Od komika k fabulátorovi
Herڏca, komika, klauna Júliusa Satinského však nemôžeme ignorovať ani pri čítaní jeho kníh, keď sa nemôžeme oprieť o gestický a jazykový prejav. Literárny vedec, ktorý by však chcel analyzovať iba literárne texty ignorujúc osobnosť ich autora, by však urobil chybu. Pretože Satinského literárny prejav je pevne spojený s jeho komickou letorou. V úzkej chodbičke, ktorá spája divadelnú scénu so spisovateľskou pracovňou, sa pohybovalo niekoľko osobností: Jan Werich, Leonid Jengibarov, Miroslav Horníček, Woody Allen... A napokon: pri čítaní Satinského textov sa nám ani nedarí vypnúť autorovu dikciu, ktorú počujeme „za“ napísaným.
Aj keď dvojici L+S vyšli tri knižky aj za komunistov, spisovateľ Satinský sa objavil až po Novembri, pravda, nie hneď. Odohral sa totiž zaujímavý, no možno nie celkom neočakávaný paradox: komik a herec Satinský, ktorého celý umelecký život vyháňali z médií i divadiel, v čase, keď mal so svojím partnerom svoje divadlo, svoju scénu, sa čoraz s väčšou radosťou ponáral do intimissima pracovne a bez potlesku a kontaktu s divákmi písal. Písal tempom a s vervou, ktorú by zlé jazyky rady označili za grafomanstvo, je to však iba radosť z písania.
Prvé sa po revolúcii na produktívneho interpreta vrhli súkromné rádiá, potom noviny a časopisy. A nech sa už relácia či rubrika volala akokoľvek, vždy to bolo na rovnakom princípe: Ako vidím ja, J. S., svet. Chemická reakcia vzniku týchto textov bola hádam zakaždým taká rovnaká, že by sa možno dala vyjadriť nejakou fabulačnou rovnicou: S1 + S2 = F, kde S1 = autor J. S., S2 = svet, realita, okolie, F = fikcia, fabulácia. Detail, uvidený, vypočutý, zazretý, sprostredkovaný z reálneho života sa dotkne fabulatívnej potencie nahromadenej v autorovej obrazotvornosti a vzniká historka, glosa, rozprávanie.
Satinského by sme mohli označiť za literáta v tom najlepšom zmysle slova: nie je to klasický prozaik, je to autor, ktorý čerpá z nažitého, ale životná matéria je iba zámienkou na rozohratie fabulačných stratégií a expĺózií. Mohli by sme mu priznať štatút glosátora, keby to označenie nedevalvovali blogoví komentátori všetkého, čo sa kde šuchne, či fejtonistu, keby od čias Hesseho nedostalo toto pomenovanie pejoratívny nádych. A tak ostáva pre nás Július Satinský autorom bez nálepky.
Klobásovské mudrovanie: Od mytológie po ozónovú dieru
Do arzenálu „klobásovského“ mudrovania patria témy medzi nebom a zemou. Od mytologických udalostí vysvetľujúcich pôvod neobyčajného ostrovtipu rozprávača, cez pretlmočenie tradičných rozprávkových tém, historických udalostí až po postoj k problémom ozónovej diery a nedostatku vodných zdrojov.
Nech už sú Klobásove či Bambulove múdrosti, objavy či divotvorné „palicevonzvreca“ akokoľvek úžasné a zázračné, fungujú len tam, kde sa s nimi narába poctivo a pravdivo. Kto kradne, aj so zázračným opaskom neviditeľnosti je okamžite všetkým na očiach a jeho čin je odhalený. Voči ľudskej chamtivosti a nežičlivosti sa však aj dobrosrdečný rozprávkar Klobása musel prozreteľne vyzbrojiť dvojnásobným arzenálom rozprávkových darov. Hrnčekvar darovaný priateľovi Melovi na školský výlet by sa stal pohromou pre celú triedu, keby sa do rozprávky už na začiatku predvídavo nezamotali Dlhý, Široký a Bystrozraký. „Keď sa vrátili z výletu, dal chlapček Melo pre istotu Hrnčekvar ujovi Klobásovi.
JÚLIUS SATINSKÝ: Režim mu zakázal plakať. Prečo nesmel ísť na pohreb vlastnej ženy?
Satinského „klobásovky“: Obnovenie archetypálnej imaginatívnosti
Trvalú brázdu vyoral Július Satinský aj v písaní pre deti, keď roku 1996 vyslal do sveta svoje alter-ego Uja Klobásu. Slovenskej literatúre pre deti, ktorá sa potáca(la) medzi neproduktívnou slovotvorbou a imitovaním zahraničných „potterovských“ vzorov, podal potrebnú infúziu. Obnovil archetypálnu imaginatívnosť slovenských ľudových rozprávok, ktorú kombinoval s prienikmi do sveta súčasného dieťaťa i dospelého. V tejto štylizácii vytvoril aj Kalendár uja Klobásu, pre ktorý navrhol nové názvy mesiacov.
Kalendár uja Klobásu: Mesiac po mesiaci
- JABLKÁRV: Chodíme najčastejšie hore na skriňu alebo dolu do pivnice na jablká, aby sme mali vitamín C. V jablkári sa dobre vyspáva. Ráno sa človeku prenikavo zíva.
- UKECIAR: Je posledný zimný mesiac a za dlhých večerov ukecávajú rodičia svoje deti, aby prestali vyvádzať a šli spať. Uspávanky, spievané mamami v ukeciari, sa volajú ukeciaranky, v matičných kruhoch uhováranky.
- KRADEC: Voľakedy dávno sa v tento mesiaci premnožili zlodeji a kradlo sa tak prudko, že sa marec premenoval na Kradec. Kradec je symbolom jari. Čo neukradneš na jar, ukradni v lete!
- APRÍL: Jediný zostáva v kalendári uja Klobásu nepremenovaný. Kvôli prvému aprílu, keď je zaužívané kričať „Prvý apríl!“ V apríli je častý výskyt záchvatov smiechu. Keď sa neviete prestať smiať, volajte Sanatórium uja Klobásu.
- HÁJ: Je mesiac lásky. Ujo Klobása predobre vie, že všetci chodíte s frajerkami do hája a okrem toho je to aj obľúbený americký pozdrav (píše sa to HI!) Prvý háj je sviatok pracujúcich.
- STRÚN: Ujo Klobása - znalec strunových nástrojov, poetická duša, nazval tento mesiac podľa husľových strún.
- ÚĽ: Je mesiacom ľudských núl. Sú medzi nami takí, čo sa dokážu tešiť, že dva mesiace neuvidia školu, učiteľov, zošity... Koľká úbohosť!
- ÚŠUST: Tento mesiac je plný úšustu. Čo je úšust, nechce zatiaľ ujo Klobása novinárom prezradiť. Úšust je jediný mesiac, ktorý vydáva zvuk.
- ZECHENTER: Nevýhodou zechentera je to, že treba chodiť opäť do školy. Ale každým zechenterom máte možnosť postúpiť do vyššieho ročníka.
- TYNEJDŽER: Býva odjakživa spojený s oslavou Veľkej tynejdžerskej revolúcie. Voľakedy v dávnoveku sa zmocnili vlády tynejdžerovia a dospeláci dlhé roky museli čušať.
- KONTAJNER: Je mesiac plný radostných prekvapení. Prvého kontajnera je sviatok Všechsvätých a preto poprosíme niekoho, kto má bakuľu, aby nás ňou pretiahol po hlave.
- GAZEMBER: Má tiež miesto pri vatre medzi dvanástimi mesiačikmi, aj keď je maďarského pôvodu. Zastupuje v roku národnostnú menšinu.
Satinského „klobásovky“ sú jedinečným spojením zázračného i všedného, naivného i kritického pohľadu. Napokon, ako celá spisovateľská epizóda zaberajúca jedno desaťročie. Hoci je Július Satinský predovšetkým klaun a komik (od pojmu bavič či zabávač sa dôrazne dištancoval), nemôžeme brať jeho literárnu tvorbu ako písomnú prípravu na interpretovanie vlastných textov. Je to autonómna umelecká tvorba, ktorá spája orálny a znakový živel, obohacuje jedno druhým, a vytvára tak originálnu výpoveď. Jej živelnosť a spontaneita, jej komunikatívnosť i nekompromisnosť vytvárajú svojráznu syntézu láskavosti, životného optimizmu a hlbokého záujmu o človeka.
Príbehy z rodinnej kroniky: Ježibaba a Klobása
Chcem vzdať hold mojej prababke, pôvodným povolaním ježibabe. Keď žuchla starému mládencovi Klobásovi do komína, najprv nevyčíňala. Obaja stratili rozum a ľúbili sa ako kone. Keď prišli k rozumu - bolo dávno po svadbe. Aj keď teda nešlo o manželstvo z rozumu, ich deti spomínali, že sa ľúbili, až kým nepomreli.
Po páde do komína si zlomila mladucha ježibaba malíček na pravej nohe a bola upútaná na lôžko. Ženích Klobása trval na tom, aby nevesta zavesila remeslo na klinec. Vraj on ju uživí! Lenže nevesta nesúhlasila. Ulomený malíček sa jej stratil niekde v komíne, a keby prestala byť ježibabou, nedorástol by jej. Pretože - ako je známe - ježibabám dorastajú prsty na nohách ako jaštericiam chvosty. Ak chcel ženích, aby jeho nevesta bola na pravej nohe i naďalej pätoprstá, musel súhlasiť s daným stavom.
Vyčíňať začala až potom, keď mala všetkých päť pohromade. V noci sedávala na streche pri komíne a vykrikovala na okolo letiace ježibaby, že sú sprosté, ak sa nevydávajú, že ona jediná schmatla život za pačesy. Istý čas ju aj priväzoval za ten novovyvinutý malíček na pravej nohe ku komínu, takže bol celej obci Prndulíno na smiech. Myslel si, že mu uletí. Krivdil jej, pretože ho ľúbila naozaj a nedala by ho za všetkých strigôňov sveta! A aj keby chcela uletieť, nemala na čom. V tých dávnych dobách ešte nebolo dostať šulcové batérie do metiel ako dnes. Kdeže! Metly boli jednorazovky a keď prestali lietať, boli úplne nanič. Akurát pozametať sa nimi dalo.
Nuž, bola to ľudová pieseň, milé deti! Ak vám niekto doteraz tvrdil, že ľudové piesne skladá ľud - neverte mu! Videl, že ľudu nie je do spevu, pretože nemá čo spievať. Keďže jemu do spevu bolo, ochotne poskladal postupne všetky ľudové piesne. Zachovalo sa ich veľmi veľa zásluhou prastarej mamy. V detstve chodila do ježibabej školy a v ježibabej škole sa učia ježibabiatka aj notové písmo. Normálne písmená prečítať nevedia, ale noty čítajú bez problémov. Keď zbadáte v kúte metlu, okolo ktorej sú roztrúsené noty, určite patrí ježibabe. Buďte opatrní a všímajte si, kto si tú metlu z rodiny berie večer so sebou von! Možno aj vy máte v rodine ježibabu, a neviete o tom.
Moja prababka usilovne zapisovala všetko, čo pradedo Klobása zaspieval, a tak vznikala jedna ľudová pieseň za druhou a štvrtá za treťou. Ježibaba Klobásová za tých stodva rokov svojho života stačila zapísať všetky. Zbožňovala ľudové piesne pradeduška Klobásu a ľúbila ho čoraz viac. Keď zrazu z ničoho nič zatiahol veselo. Tak sa zachovali ďalšie pesničky „Kysuca, Kysuca“, „Tam okolo Levoče“, „Okolo Súče“, „Dunaju, Dunaju, ej, Dunaju, Dunaju“, „Z Východnej dievčatá“ a mnohé iné. Prastarý otec Klobása mal aj mnoho iných dobrých vlastností. Vedel zahvízdať na dvoch prstoch, každú nedeľu ráno sa holil britvou a celkovo sa poumýval, ale tá jeho ježibaba ho ľúbila kvôli ľudovej piesni.
tags: #ujo #klobasa #pise #olga