Syndróm varenej žaby je známou metaforou, ktorá poukazuje na nebezpečenstvo pozvoľných zmien. Tento pojem možno chápať ako prirovnanie použiteľné v celom spektre ľudskej činnosti a civilizácie, od zdravia až po zamestnanie. Hlavným dôvodom, prečo je príbeh o varenej žabe taký obľúbený, je skutočnosť, že ide o ľahký spôsob, ako metaforicky varovať pred akoukoľvek pomaly rastúcou hrozbou.
Čo je to syndróm varenej žaby?
Podľa tohto príbehu, ak vezmete živú žabu a hodíte ju rovno do hrnca s vriacou vodou, tak sa rozhodne zaživa uvariť nenechá a ihneď vyskočí z vody von. Ak ale žabu dáte do hrnca so studenou vodou a postupne zvyšujete teplotu, žaba túto postupnú zmenu nevníma (nereaguje na hroziace nebezpečenstvo), pretože teplo vníma až vo chvíli, keď už nemá silu vyskočiť a uvarí sa. V bode varu to žaba nezvládne a zomrie. Uvarí sa. Celý čas čaká na to, že išlo to doteraz, tak vydrží. Až v určitej chvíli nie je na čo čakať.
Vďaka pomalej zmene teploty nebola žaba schopná zareagovať na rastúcu teplotu a vyskočiť včas z hrnca tak, aby sa neuvarila. Tento princíp žaby mi naskočil dnes ráno, keď som si pozerala diár a zistila som, že moje večerné behanie nemám kam presunúť. Veľa práce, testovanie, varenie, online call, konzultácie… Cítim sa, ako tá žaba v hrnci. Vie mi niekto vysvetliť, prečo musíme dodržať pravidlá, ktoré nemajú zmysel? Ako ja niekoho ohrozím, keď idem na prechádzku alebo si zabehať? To už sme sa tu všetci pomiatli, že nikto nič? Pekne v tichu počkať, že veď snáď sa raz takéto šialené príkazy pominú? No nepominú. Sme unavení. Voda v hrnci je prihorúca.
Syndróm varenej žaby ako metafora v praxi
Podobenstvo o žabe v minulosti použil napríklad aj bývalý americký viceprezident Al Gore, a to konkrétne v ekologickom zmysle vo svojom dokumente Nepríjemná pravda z roku 2006. Často sa používa napríklad ako metafora k tomu, ako ľudstvo vníma (alebo skôr nevníma) klimatické zmeny. Pretože prichádzajú pomaly, nie je väčšina jedincov schopná ich registrovať. Možno si ich všimnú až v okamihu, keď už bude neskoro. Tento príbeh tiež slúži ako podobenstvo na to, ako človek manipuluje smerom, ktorým ísť nechcel.
Séria o zmene klímy – 6. Dopady zmeny klímy na ľudí
Príklad z divadla: Inscenácia „Ako uvariť žabu“
Divadelná hra Petra Strnada „Ako uvariť žabu“ sa snaží uchopiť podstatu človeka a priblížiť ju divákovi tak, aby sa v ňom dokázal nájsť. Nesnažíme sa súdiť a ani obhajovať konanie našej postavy. Dana Dobrá chcela žiť krásny život. Mala sny, túžby, predstavy. Jej životná cesta bola ale plná nástrah, zákerností, zloby. Veľmi túžila po láske, úspechu, nehe, šťastí i sláve. Dana Dobrá pochopila neskoro, že trpí syndrómom varenej žaby. Problémy neriešila, naivne čakala na šťastie. To ale neprišlo. Rovnako, ako Godot. Neskoro pochopila, že sa celý čas varila v hrnci s vodou. Jediné východisko je pre ňu smrť. To je v kocke všetko. Nie je to príbeh, napriek istej expresívnosti, ktorý by bol na míle vzdialený od reality. Prežité situácie sa dotýkajú mňa, teba, suseda, nás... Všetci sa občas pohodlne varíme so svojimi problémami. Syndróm varenej žaby je o neochote uvedomiť si hrozbu, ktorá prichádza pomaly a vzrastá. Často čakáme na pomoc, ktorá prísť môže, no nemusí. Dane nepomohol nikto. Paradoxne, uľavilo sa jej po smrti. Až vtedy bola slobodná a šťastná.
Inscenátorom sa podarilo preniesť atmosféru Daninho príbehu na diváka. Hlavnú postavu stvárnila Ria Mészárošová. Jej partnera a všetky ostatné postavy stvárnil jej manžel Petr Mészároš. Obaja sú herecky veľmi disponovaní a talentovaní. Predstavenie sa začína nádychom, pripomínajúcim narodenie, zároveň spovedaním sa pred súdom. Vtedy ešte netušíme, že to je súd posledný. Na scéne je kovová hranatá konštrukcia v tvare kvádra a malé kocky. Všetko je hranaté, prenesene by sa dalo povedať, že súbor nám ponúka Danin život zaškatuľkovaný a presne vymedzený v kocke. Hlavná postava sa márne snaží dostať za hranice "kocky" i keď po tom veľmi túži. Dialógy sú napísané celkom zručne, divák preto netrpí tupotou textu. Aj zvolené vulgarizmy nie sú samoúčelné. Konštrukcia scény i kostýmy sú jednoduché, ale plne funkčné. Pomáhajú umne rozlišovať situácie, priestory či rôzne mužské postavy v podaní Petra Mészároša. Príbeh dáva režisérovi Valentínovi Kozaňákovi priestor na kreatívnu prácu, ktorú využil excelentne, navyše štýlovo čisto. Divákom ponúkol dramatickú sondu do duše ženy, aby ju jasne pochopili aj muži. Od nádychu, až po výdych. Všetko v podaní iba dvoch hercov.
Vedecký pohľad na syndróm varenej žaby: Mýtus či realita?
Zásadným problémom je ale skutočnosť, že v realite sa žaba v hrnci zachová úplne inak. Žabky naozaj nie sú tak hlúpe, aby sa nechali týmto spôsobom zaživa uvariť, čo ostatne dávno potvrdili moderní odborníci, hoci predtým v 19. storočí sa tvrdilo opak. Tento mýtus vyvrátil pred desiatimi rokmi magazín Fast Company článkom, v ktorom sa k otázke varenej žaby vyjadroval kurátor plazov a obojživelníkov z Národného prírodovedného múzea George R. Zug. „No, to je, dovoľte mi povedať, blbosť,“ odpovedal vtedy slova vzatý odborník.
Skutočnosť je teda taká, že ak by ste nechali postupne zahrievať hrniec, v ktorom by bola umiestnená žaba, reagovala by na vzrastajúcu teplotu snahou o jeho opustenie - teda najpravdepodobnejšie vyskočením von. Naopak v prípade, že by ste hodili žabu do už vriacej vody, s najväčšou pravdepodobnosťou by vôbec nevyskočila, pretože by prakticky okamžite zomrela. Moderné vedecké pramene uvádzajú, že tento údajný jav jednoducho nie je pravdivý. V roku 1995 povedal biológ z Harvardovej univerzity Douglas Melton: „Keď dáte žabu do vriacej vody, nevyskočí. Zomrie. Podobne sa vyjadril aj americký herpetológ a vtedajší kurátor National Museum of Natural History vo Washingtone George Robert Zug: „Musím povedať, že je to pekná blbosť. Ak by sa žaba mala ako dostať von, tak by rozhodne vyliezla.“ Celé používané podobenstvo by tak v skutočnosti malo znieť úplne naopak: Hoďte živú žabu do hrnca s vriacou vodou - a uvaríte ju.
Séria o zmene klímy – 6. Dopady zmeny klímy na ľudí
Historické pokusy a ich vyvrátenie
Napriek tomu pokusy z 19. storočia údajne preukázali, že sa žaby nepokúšajú uniknúť z postupne ohrievanej vody. Najčastejšie je spomínaný Heinzmannov pokus z roku 1872, ktorý ukázal, že sa normálna žaba nepokúsi uniknúť, ak je voda zahrievaná dostatočne pomaly. O tri roky neskôr dospel k rovnakému záveru nemecký bádateľ Fratscher. V roku 1888 americký učiteľ, epidemiológ a bakteriolog William Thompson Sedgwick uviedol, že zdanlivý rozpor medzi výsledkami rôznych pokusov je dôsledkom rozdielnej rýchlosti zahrievania. Neskôr tento záver vysvetlil americký psychológ Edward Wheeler Scripture v knihe The New Psychology: „V jednom pokuse bola teplota zvyšovaná rýchlosťou 0,002 °C za sekundu a žaba bola po dvoch a pol hodinách nájdená mŕtva, bez toho, aby sa pohla.“
V roku 2002 uviedol zoológ z Oklahomskej univerzity Victor H. Hutchison, ktorý sa zaoberá výskumom tepelných vzťahov obojživelníkov, že „legenda je úplne nesprávna!“ Popísal, ako bolo na základe súčasných výskumných experimentov stanovené kritické teplotné maximum pre mnoho druhov žiab: akonáhle sa voda ohreje asi o 1 °C, behom minúty aktivita žaby vzrastie, pretože sa bude snažiť uniknúť.
Poučenie z prirovnania o varenej žabe
Aby sme pochopili prirovnanie efektu varenej žaby a poučili sa, vyžaduje to našu rýchlu reakciu na zmeny, ktoré prichádzajú a my ich vnímame (pud sebazáchovy). Ak sa pud sebazáchovy naruší, dôjde k tzv. kolapsu. Fáza vývojového procesu DE LUCE je vývojový, ktorý umožňuje pochopenie efektu varenej žaby:
- „Tunelové videnie“: Sme v temnote - slepá viera, závislosť, ne-logika, strach.
- „Čiernobiely svet“: Na konci tunela sa objavuje svetlo - čierna a biela, prejavená dualita - rozum potláča vieru, nezávislosť, logika, prekonáme strach.
- „Farebný svet“: Vychádzam z tunelov a vnímam všetkými zmyslami „farebný svet“, ktorý je vzájomne prepojený do jednoty s vedomím. Vedomý človek prijíma a zdieľa, je vzájomne závislý, má vedomie, dynamickú rovnováhu, je prepojený rozum a viera vo vedomí a rodí sa múdrosť, prijímam strach, ktorý je pomocník a je mojou súčasťou.
To je zjednodušené vyjadrenie cesty, ako sa spojiť so svojím vedomím prostredníctvom zvýšenia svojich vibrácií - dualita sa transformuje v rezonancii a duša dokončí svoj duchovný vývoj vo fyzickom tele a ukončí proces inkarnácií na planéte. Pochopením a realizáciou, kedy „nevenujem pozornosť“ veciam a udalostiam okolo nás, ktoré polarizujú spoločnosť aj jedinca, mám čas pre pochopenie seba.